|
Tak veľmi sa teším! Už vo štvrtok budeme opäť piecť! Aby čitatelia porozumeli, som mama, no nebudem piecť len doma s deťmi. Aj túto činnosť mám rada. Všetky moje deti (16, 11 a 4 roky) boli a ešte stále sú vo veku, keď naozaj radi pečú. Ako každá mama: najskôr sa na to teším, potom neviem, čo skôr, prechádza ma trpezlivosť, viackrát sa nadýchnem, zase ma prechádza trpezlivosť... Napokon im kuchyňu prenechám, uvarím si kávu, pravidelne, ale nie veľmi často, skontrolujem a na záver upracem. Ale to pečenie, na ktoré sa teraz teším je iné. Už druhý rok. Aby ste rozumeli, musím rozpovedať trošku iný príbeh.
Pred desiatimi rokmi som sa zoznámila so super ženami. Dala nás všetky „dokopy“ jedna z nás, lebo videla, že je to potrebné. Aby sme spoločne pomáhali. Založili sme občianske združenie a každá z nás popri svojej práci, popri svojej rodine robí, čo sa dá. Teraz sa mi to píše ľahko, ale tie začiatky boli náročné. Niektoré dámy, čo boli pri nás na začiatku, odišli, časom prišli nové. Neviem, či si to viete predstaviť, keď sa podarí vyzbierať na ulici prvých pár tisíc korún len preto, lebo máte cieľ. A s tými pár tisíckami sa zaviažete, že zrealizujete projekt za jeden a pol milióna korún. Tak presne toto sa stalo. Vedeli sme, že pomôcť treba a robili sme všetko pre to, aby sa to podarilo. A podarilo. Trvalo to tri roky.
No a od vtedy stále pomáhame. Stali sme sa mamami, čo prerábajú nemocnicu. Každé oddelenie v našej nemocnici, kde ležia deti, už pocítilo našu pomoc. Za tých desať rokov to už bolo 150 000 eur. Takmer všetci rodičia a deti, ktoré museli ísť do tejto nemocnice za posledných pár rokov, sa stretli s našou prácou. Od vymenených okien, cez prerobené kúpeľne, až po nové vankúše, či pastelky do nemocnice, alebo len obyčajnú detskú manžetu na tlakomer. Každý rok organizujeme veľké benefičné koncerty. Osvedčilo sa nám to. Vyzbierame potrebné peniaze a zároveň skladáme účty, pretože na koncerte vždy bilancujeme, ako sme pomohli, čo sa podarilo. Ľudia potom radi prispejú opäť, keď vidia, že ich peniaze idú tam, kde je to potrebné.
Chválim sa, ale musím povedať, že som na to hrdá. Na nás všetky. Uvedomujem si, že dnes je, ako sa hovorí, ťažká doba. Keď sa ľudia na ulici stretnú frflú, čo nefunguje, čo sa nedá, a čo je potrebné urobiť. A to je všetko, stále frfleme. My sme nefrflali, ale zobrali veci do vlastných rúk. Veď mohli by sme sa stretávať aj tak. Na kávičke, pri nákupoch.
Namiesto toho sa stretávame v našich obývačkách, ktoré sa stali našou kanceláriou. Tu riešime, naše najbližšie plány a ciele, kto bude robiť stavebný dozor, kto vyberie obkladačky. Stali sa z nás manažérky, zásobovačky, logistky, stavebný dozor, akurát za to neberieme plat. Je to dobrovoľníctvo. Ozajstné. Každá z nás je iná, funguje u nás naozajstná demokracia (čo odhlasujeme to platí, aj keď sa to niektorej nepáči), dopĺňame sa, pomáhame si. A naše rodiny rešpektujú, že máme takýto koníček. Dokonca pomáhajú tiež. Naši chlapi montujú v nemocnici nábytok, deti robia dobrovoľníkov. Bez podpory rodiny by to nešlo.
Poďme naspäť k tomu vianočnému pečeniu. Pred rokom nás oslovili na spoluprácu policajti. Konkrétni ľudia, ktorí majú na starosti prácu so sociálne slabšími. Osobne poznajú príbehy ľudí. A sú to presne také príbehy, aké si môžete pozrieť v Modrom z neba a podobných reláciách. Osud ich skúša. Páni policajti im chceli pomôcť prežiť lepšie Vianoce. Pôvodne chceli len, aby sme im pomohli s nákupom ovocia. Bývame vo väčšom meste, ktoré sa snaží takýmto rodinám pomáhať. Ale vraj to nestačí. Nedá sa pomôcť všetkým. Počas uplynulých rokov sme sa stretli aj s pomocou individuálnou a naše skúsenosti boli aj dobré aj zlé.
Preto sme za to, aby pomoc smerovala tam, kde je aj „svojpomoc“. Keď nám niekto povie, že potrebuje peniaze na projekt a už má 200 eur, radi pridáme. Ale keď len niekto „natrčí ruku“ vieme, že pomoc nemá zmysel. Tým, že išlo o konkrétne príbehy ľudí, takých ľudí, ktorí pomoc potrebujú, a zároveň takých, ktorí sa snažia s osudom bojovať, rozhodli sme sa že pomôžeme. Hádajte, ako to dopadlo? Polovica z oslovených ľudí nám povedala, že oni nie sú na tom až tak zle, nech posunieme tú pomoc iným. Aj tak sme mali asi 20 rodín, ktoré našu pomoc uvítali. My baby sme dali rozum do hrsti, chlapi policajti tiež a podarilo sa. Našli sa sponzori na ovocie (každá rodina dostala plnú tašku), dokonca aj na chlebíky, klobásku a my sme sa rozhodli napiecť do rodín vianočné koláčiky.
No a práve to pečenie bola hádam naša najlepšia akcia doteraz. Žiadna z nás nie je profesionálna pekárka, cukrárka, či aspoň kuchárka. Museli sme sa hlavne dobre pripraviť. Zostaviť vhodné recepty, určiť množstvá, pripraviť zoznam surovín a všetkého potrebného. Policajti dokonca zohnali sponzora na suroviny na pečenie. Tu sa rada pristavím. Nech si hovorí kto chce, čo chce, ľudia dnes chcú pomáhať. Naozaj. Akurát chcú pomáhať konkrétne. Ja osobne viem, že keď vhodím do pokladničky na ulici dve eurá, tak možno jedno sa dostane na tú pomoc, kde má. Druhé s najväčšou pravdepodobnosťou nie. Miestni podnikatelia, či obyčajní ľudia majú častokrát v sebe viac spoločenskej zodpovednosti, ako veľké spoločnosti. Podporujú miestny šport, či kluby dôchodcov. Tak aj pre túto našu akciu jeden miestny podnikateľ nakúpil všetko potrebné. Finančne nás táto akcia nestála takmer nič.
Začali sme ráno v jednej škole, kde práve zrekonštruovali kuchynku na vyučovanie. Veľký priestor, dve rúry, viac-menej vybavená kuchyňa. Paráda. Čo nám chýbalo, požičali pani kuchárky z jedálne. Priznám sa, ani neviem, ako nám prešiel deň. A nebolo to kvôli tomu punču, čo sme si k tomu uvarili. Toľko práce! A na záver: dvadsať úhľadne zabalených balíčkov. Už vtedy sme vedeli, že sa z tohto projektu stane tradícia. A keby ste videli niektoré tie rodinky, deti, ktoré sme navštívili! Nebudem konkretizovať príbehy, ale na niektoré tváre nezabudnem.
Už o pár dní si to zopakujeme. Vyšperkovali sme recepty, niektoré druhy ubrali, ešte viac pridali. Ovocie, klobásky, chlebík zabezpečené. Sponzor na suroviny sa rád zapojí aj tento rok. No a my sa tešíme ako malé deti...
Prečítajte si aj Rozprávka o detskom strese v nemocnici
