Klaudia mala najväčšie postihnutie, ale Renáta Hermysová jej dala prácu. Ona za to nominovala svoju šéfku na podnikateľku roka

Tradičnú slovenskú ľudovú majoliku Renáta Hermysová úspešne vyrába a predáva 28 rokov. Z toho osem rokov funguje jej firma ako chránená dielňa. Z desiatich zamestnancov má šesť handicapovaných ľudí. Medzi nimi aj Klaudiu.

Sedia vedľa seba v kancelárii, každá za svojím počítačom. Keď má majiteľka firmy Renáta Hermysová obchodné stretnutia mimo kancelárie, Klaudia Ochabová ju zastupuje a učí sa viesť firmu. Robí to naplno, hoci má 95-percentný fyzický handicap.

„Dlho som si hľadala prácu, ale nikto ma nechcel prijať. Pani Renáta ma nielen zamestnala, ale od začiatku ma brala ako schopnú mladú ženu s úsmevom na tvári, ochotnú pracovať, napriek tomu, že to nie je vždy ľahké s mojím handicapom,“ hovorí hrdo Klaudia.

Slovenská ľudová majolika R. Foto - autorka

Osem životopisov, ale jeden iný

Kanceláriu majú nad výrobňou keramiky, tradičnej slovenskej ľudovej majoliky, ktorú Renáta Hermysová úspešne vyrába a predáva 28 rokov. Z toho osem rokov funguje jej firma ako chránená dielňa. Z desiatich zamestnancov má šesť handicapovaných ľudí. Dvaja zamestnanci sú asistenti, bez ktorých by handicapovaní pracovať nevedeli.

Klaudia Ochabová má na starosti administratívne práce. „Volám do firiem a ponúkam naše výrobky na náhradné plnenie. Tiež reprezentujem firmu pri predajoch, pri prezentácii chránenej dielne,“ vysvetľuje Klaudia a v počítači nám hneď ukazuje fotografie z trhov, prevádzačiek či dielní pre deti, ukazuje nám tiež výrobky, ktoré firma dva roky úspešne predáva online.

Klaudiu do firmy prijala Renáta Hermysová v novembri 2014. „Z úradu práce mi vtedy poslali životopisy ôsmich ľudí, všetkých som obvolala a hovorila s nimi. Klaudia mi ako prvé do telefónu povedala, že chce pracovať. Vybrala som si ju, hoci mala zo všetkých najväčší, až 95-percentný handicap. Na úrade práce sa ma spýtali, prečo beriem takýchto ľudí. Pretože viem, že by ich inde nezobrali, odpovedala som im. Viem, že nikto nechce mať starosti. Ja ale učím aj mojich zdravých zamestnancov, že musíme pomáhať ostatným. V živote musíte robiť aj pozitívne veci,“ vysvetľuje Renáta Hermysová.

Klaudia Ochabová a Renáta Hermysová v pracovni. Foto - autorka

Keramiku chcela robiť od detstva

Ona sama by dnes nebola tam, kde je, keby jej nepomohla rodina a hlavne babička. Renáta Hermysová chcela robiť keramiku od detstva. Už v 7. triede na základnej škole začala chodiť k scénickému výtvarníkovi Ladislavovi Hupkovi maľovať. Urobila talentové skúšky na keramickú školu a vzťah k majolike pestovala v meste, kde má najväčšiu tradíciu – v Modre.

„Keď som skončila strednú, začala som študovať večernú nadstavbu a v keramike v Modre mi ponúkli miesto majsterky. Mala som 18 rokov a pod sebou 21 ľudí, ktorí ma veľmi nerešpektovali. Mala som retušovňu a časť džbánkarne, ale bolo to krásne obdobie,“ spomína Hermysová.

Po dvoch rokoch z majoliky v Modre odišla. Chcela ísť do zahraničia, ale v práci ju nechceli pustiť. „Dali mi na výber: buď výpoveď alebo zostaneš, ale za socializmu to nebolo jednoduché byť bez práce. Odišla som aj tak a založila si živnosť, čo v tom čase bol len taký papier z mestského úradu, kde bolo oznámenie o činnosti,“ smeje sa Renáta.

Foto - autorka

Najväčšia zákazka do Nagana

Odišla do Talianska, a veľa sa naučila o tom, ako tvrdo treba pracovať. Z Talianska sa vrátila s prvou objednávkou – na popolníky a džbány do reštaurácie, kde pracovala. Ako 21-ročná si kúpila malý dom, na ktorý jej požičala celá rodina a babička, ktorá pred troma týždňami zomrela. Domček prerobila na malú dielňu, kde sama začínala. Dnes je z malého domčeka 350 metrov štvorcových prevádzkovej plochy a 150 metrov obytnej plochy.

Pod bytom a kanceláriou je výrobňa a predajňa keramiky pod názvom Slovenská ľudová majolika R.

Renáta Hermysová robila tvrdo, ale darilo sa jej. Najväčšiu zákazku dostala ako 27-ročná. Za dva milióny korún si u nej Japonci objednali 21 druhov výrobkov na zimnú olympiádu do Nagana v roku 1998. „Prvý a posledný raz som vtedy zažila, že ma ako ženu a šéfku firmy neakceptovali. Stále rokovali s mojím otcom, ktorý tam bol so mnou,“ smeje sa Renáta. Obrovskú zákazku zvládla, dokonca vtedy pomohla majolike v Modre, ktorá na tom zarobila tiež.

Foto - autorka

Majolika v Modre už nefunguje

Majolika v Modre, ktorá vo svojich najlepších časoch zamestnávala 350 ľudí, minulý rok skrachovala. Renáta Hermysová so svojou majolikou R funguje ďalej, hoci v časoch ekonomickej krízy zažila obdobie, keď nemali päť mesiacov ani jedinú zákazku.

„Pri keramike nemôžete robiť 8 hodín, ale 12 až 16 hodín a nemôžete ísť jedným smerom. Musíte vymýšľať, takže sme vymysleli cestovnú kanceláriu. 15 rokov k nám chodia turisti z celého sveta, čo nám pokryje jednu časť výroby, asi tri mesiace,“ vysvetľuje Hermysová, keď nám ukazuje rozpálené pece vo výrobni, hrnčiarsky kruh, na ktorom učia turistov točiť a maľovať výrobky. Popri tom im v ľudovom kroji rozprávajú o histórii majoliky, ktorú v 16. storočí priniesli habáni.

Renáta Hermysová žije medzi bytom a firmou, do ktorej môže zísť v papučiach. Vychovala popri tom dve dcéry, veľmi jej pri podnikaní pomáha partner.

Majoliku vyrábala takmer 20 rokov, keď sa rozhodla zamestnať ľudí s handicapom. „Handicapovaných som zamestnávala aj skôr, asi desať rokov sa im už venujem, než mi poradili, že si mám založiť chránenú dielňu,“ vysvetľuje.

Foto - autorka

Najviac sa naučila Líza

Nad pracovným stolom sa skláňa Líza, ktorá sa tak síce nevolá, ale všetci rešpektujú jej želanie. Líza má psychické postihnutie a v chránenej dielni pracuje tri roky. Keď prišla, boli dni, keď neurobila nič, a bolo obdobie, keď ani neprišla do práce. „Musíte ich učiť všetko od začiatku. Vedieť ako ich upozorniť, že robia chybu i ako ich pochváliť, keď sa im niečo podarí. Musíte ich stále motivovať a neustále kontrolovať, ale ten výsledok stojí za to. Líza sa za ten čas naučila vyrábať magnetky, guľky do zvončekov, viaže vajíčka, ale nielen to. Veľmi sa posunula, aj sa skultúrnila, chodí čisto oblečená, menej sa zašpiní. Dnes, keď jej povieme, že máme zákazku, vie, že treba pracovať, aby sme ju stihli,“ hovorí Hermysová, keď stojíme a sledujeme, ako Líza so záujmom pracuje.

Líza nemá rada cudzích ľudí a nerada sa fotografuje, ale pre pani Renátu urobí všetko. Aj spoločnú fotku pre cudzích ľudí.

Renáta Hermysová a Líza. Foto - autorka

Renáta Hermysová založila chránenú dielňu, čo jej umožňuje získať zákazky v rámci náhradného plnenia. „To znamená, že firma, ktorá nezamestnáva handicapovaných ľudí, buď zaplatí takzvanú pokutu štátu alebo si kúpi výrobky od chránenej dielne a zaplatí v konečnom dôsledku menej. Handicapovaní si na seba sami nezarobia, maximálne na tretinu svojej výplaty. Čo nerobia oni, musíme my. Firmy boli najprv skeptické, ale dnes nám už volajú aj veľké firmy a objednávajú. Ja, keď vezmem objednávku, tak neexistuje, že ju nesplním, aj keď pritom robím cez víkendy,“ vysvetľuje Renáta Hermysová.

Jeden zo zamestnancov Filip a jeho pracovný asistent Marek. Foto - autorka

Neberie ich ako menejcenných

V chránenej dielni Renáty Hermysovej sa ľudia s handicapom cítia dobre a život má pre nich zmysel. „Nikdy nás pani Renáta nebrala ako menejcenných, naopak, dala nám možnosť pracovať a byť vnímaný ako zdravý človek,“ pochvaľuje si Klaudia. Svoju šéfku obdivuje tak, že ju prihlásila do súťaže Podnikateľka roka v kategórii živnostníčka. „Pani Renáta si toto ocenenie zaslúži za to, čo všetko robí pre túto spoločnosť. Za to, že dáva handicapovaným prácu. Pani Renáta je najlepšia žena na svete, obdivujem ju, a jedného dňa by som chcela byť ako ona. Silná žena, ktorá bojuje s úsmevom na tvári,“ vysvetľuje so zanietením Klaudia, keď sa pýtame, prečo poslala prihlášku do súťaže za svoju šéfku.

Na slávnostné odovzdávanie ceny šli spolu, ale ani jednu nenapadlo, že by ju mohli aj vyhrať. „Bola to najväčšia odmena. To, že som cenu získala, ale aj to, že mám takého oddaného človeka ako je Klaudia. Bol to úžasný pocit, keď som cenu preberala, ani som nevedela, čo mám od dojatia povedať,“ spomína Hermysová. Titul získala za zachovávanie tradičnej slovenskej ľudovej keramiky a tiež za zamestnávanie zdravotne postihnutých ľudí, s vysokým stupňom postihnutia. „Každej žene, ktorá sa rozhodne podnikať hovorím, že sa jej tá námaha vráti. Ak robíte dobré veci a pracujete a veríte v to, čo robíte, podarí sa to,“ odkazuje Podnikateľka roka 2015 v kategórií Úspešná živnostníčka 2015 Renáta Hermysová.

Ju napĺňa nielen to, čo robí, ale aj s kým to robí. Verí, že keď budú zákazky pribúdať, bude môcť dať prácu ďalším ľuďom s handicapom a sledovať, ako si našli miesto vo svojom živote.