Po nevydarenom pondelku, ktorý ešte ani neukončil svoju 24-hodinú púť, kolegyňa povie, že „týždeň sa nezačal dobre, bude to zlý týždeň“. A už sme ho odpísali, nemá šancu.

Na konci roku sa facebook hmýril komentármi, nech už je preč, zlý rok to bol. Zlý pre niekoho, pre niektoré rodiny, pre niektoré mestá, krajiny. Zlý väčšinu mesiacov, niektoré týždne, niekoľko veľmi zlých dní a potom v niektorých chvíľach, pre niektorých ľudí bolo o čosi lepšie. Niekedy o máličko, ale predsa len to nebolo celé zle.

A ocitli sme sa na prahu toho nového, ktorý sme tak túžobne čakali, s vierou, že bude lepší, s nádejou, že z už nechceného 31. decembra sa prehupneme do ružového 1. januára.

 

Protesty po teroristických útokoch v Paríži.  Foto - TASR

 

Vieme, že bude zlý rok

Obrátili sme ešte len tretiu marcovú stranu kalendára a už môžeme vyhlásiť, že rok 2015 je zlý, veľmi zlý. Ešte sme si ani nestihli popriať nový rok a Paríž sa ocitol v bolestnom šoku z teroristických atentátov. Niekoľko dní na to sa ľudia na facebooku hádali, do akej miery boli tí teroristi vlastne vyprovokovaní nevhodnými karikatúrami. Potom sme sa hádali kvôli tradičnej rodine, všetci svorne, aj v rámci klasických rodín.

Zubami nechtami sme bojovali za to, aby náhodou deti, ktoré rodičov nemajú, sa nedostali do výchovy dvoch žien alebo dvoch mužov. A tiež, aby im náhodou pani učiteľky nevysvetlili na hodine biológie čosi navyše.

A za ten čas, keď sme sa hádali, deti sa pýtali, že čo toľko vypisujeme, argumentujeme, manifestujeme. A tak sme im vysvetľovali, že sa hádame pre ich dobro. Myslím, že to nepochopili, ale my veľkí sme si povedali, že aj tak je to pre ich dobro.

 

Tragédie roku 2015

Mladý rok 2015 už stihol priniesť ľudskú tragédiu v Nigérii, atentáty, vojny, požiar na naftovej platforme, obete lavín na horách.

Stihol dobrovoľne a nedobrovoľne ukončené životy, niekoľko na Slovensku, viac vo Francúzsku, veľa po celom svete. Slovenských umelcov, rodičov malých detí, na parížskom predmestí sa dnes obesil 11-ročný chlapec.

V Alpách roztrieskal lietadlo so 150 cestujúcimi mladý muž. Mal život pred sebou, ako ho mali aj všetci pasažieri. Pilot snažiaci sa dostať do zamknutého cockpitu a katastrofe zabrániť, lietal len krátke lety, aby mohol stráviť viac času s rodinou, s trojročným synom a šesťročnou dcérou.

Stihli sme sa na sociálnych sieťach pohádať, že koho život má väčšiu cenu. Naivná predstava, že povinné gymnaziálne čítanie Kým kohút nezaspieva od Bukovčana nám bolo lekciou do života.

Teraz riešime, že čo s tými psychicky chorými. Že to, že pilot trpel depresiami ho neospravedlňuje. Akoby mladému Andreasovi išlo o to, či ho teraz ospravedlníme alebo nie.  Jeho svedomie je už na večnom odpočinku.

Spoliehame sa na našu ľudskosť a pritom si ju interpretujeme každý po svojom.

 

Každému sa to môže stať

Všetko sa môže stať každému z nás, v každej rodine. Môžeme byť cestujúcimi spoločnosti Germanwings, vykoľajeného rýchlovlaku TGV, môžeme byť rodičom 11-ročného dieťaťa a nevedieť o tom, že trpí.

Môžeme byť rodičom gymnazistu, ktorý bol na jazykovom pobyte v Španielsku, môžeme mať syna pilota, ktorý sa ocitne v bode, že situáciu zodpovednosti a ťažoby života nezvládne. Tým pilotom môžeme byť aj my. Aj zamestnávateľom toho pilota, aj jeho lekárom, ktorý jeho aktuálny zdravotný stav nevideli.

Všetci narábame len s ľudskými faktormi a v tom je naša sila a slabosť zároveň.

Berieme za prirodzené a samozrejmé, že policajti nás ochránia, požiarnici z ohňa vyberú, lekári vyliečia, učitelia naučia a piloti a vodiči bezpečne prevezú. Zabúdame, že aj oni sú len ľudia a robia všetkými silami a nasadením svoju prácu, každodenne bojujúc s pevnou vôľou, chorobami, únavou, omylnosťou a osobnými problémami. Zabúdame pozdraviť šoféra v autobuse, zatlieskať pilotovi po položení lietadla na pristávacej dráhe, poďakovať pani učiteľke, že naše deti vedia čítať a písať. Keď však niečo nevyjde, odrazu ich vidíme.

Život je plný skratov, nečakaných situácií, zlých období. Situácie, ktoré sú tragické pre jednu rodinu, iná rodina v tej istej chvíli v svojej spokojnosti nevidí a ignoruje. Utrpenie, ktoré je viditeľné na jednej strane zemegule, necháva pokojný spánok inej časti sveta.

Bolesť, depresie, choroby idú ruka v ruke s radosťou zo života. V prepletených rukách človečenstva sa hráme s vrecúškom sklených guličiek, v jednej chvíli nám hreje dlaň biela a v ďalšej nás páli čierna. Niekto si tú čiernu musí držať oveľa dlhšie.

Medzi nimi množstvo farieb a odtieňov nám dáva nádej, že aj v tomto zlom roku, mesiaci, či týždni, bude možno tento deň, toto ráno, táto chvíľa dobrá. Chvíľa, ktorá nás možno vytrhne z netrpezlivosti v čakaní na nový lepší rok. A pomôže nám predýchať sklamanie, že ten nový rok lepší nebude.

 

Prečítajte si aj Francúzski učitelia plný počet bodov nedávajú