|
Nepamätám si, že by ma v detstve prišiel niekedy domov navštíviť skutočný Mikuláš, no v čižme som si našla všeličo. Spomínam si, ako nám pani učiteľka preoblečená za Mikuláša rozdávala v škôlke balíčky. Na tvári mala masku, vyzerala ako z ruskej rozprávky, no jej tvár sa nehýbala a pôsobila veľmi umelo.
Raz na Mikuláša, keď sme sa po zasneženom chodníku vybrali podvečer k starým rodičom, presvišťal okolo nás na sánkach Mikuláš s čertom. Bol to najsilnejší mikulášsky zážitok môjho detstva. Keďže som naň nezabudla, pravdepodobne ma ovplyvnil až tak, aby ma inšpiroval v čase, keď som sa stala matkou.
Spomienky mám aj na Mikuláša, ktorého vymyslel môj otec. Ako stavbyvedúci a zamestnanec okresného stavebného podniku v čase, keď sme boli so sestrou malé, organizoval pre deti zamestnancov celého podniku (čiže aj pre nás) v kine niekoľko rokov po sebe v sobotné predpoludnie okolo piateho decembra slávnosť s Mikulášom. Najprv sme si pozreli rozprávku a potom prišiel Mikuláš rozdávať darčeky. Pred plátnom boli velikánske škatule, do ktorých som nemala šancu dovidieť, naplnené veľkými balíčkami so sladkosťami. V istom momente vstúpil Mikuláš, vždy sa pri nás zastavil a niečo sa spýtal.
Jeden rok si zabudol dať Mikuláš dolu hodinky a moja mladšia sestra vykríkla: „Môj ocino má také isté. Mikuláš je náš ocino.“ Ani vtedy, ani teraz som nebola nadšenou podporovateľkou davov, pretože v dave sa strácajú vlastné myšlienky a osobné precítenie situácie. Táto skúsenosť ma ovplyvnila tiež. Ukázala mi otca v inom svetle a zistila som, že môj otec má odvahu postaviť sa pred dav a improvizovať (otcovi rodičia, najmä starý otec, boli veľkí divadelní ochotníci).
Keď mal náš syn rok a pol, ovplyvnená zážitkami z detstva som si povedala, že obnovím tradíciu, ale bez davu. A z otca sa stal opäť Mikuláš. Zaobstarala som všetko, čo som potrebovala. Moja predstava bola, aby bol ako z rozprávky.
Prvý rok sme privítali Mikuláša, ktorý prišiel na voze ťahanom poníkmi pred mestský kostol. Už zďaleka vyzváňal na zvonci, čím vzbudil veľký rozruch. Pridalo sa k nám aj niekoľko okoloidúcich. Dokonca sa ukázal aj pán farár a prejavil záujem priviesť o rok nášho Mikuláša do kostola. Aj tak sa aj stalo. Deti boli nadšené. Mikuláš si s pomocou pána farára pripravil kopu dobrôt. Spievalo sa a zaznela aj detská modlitba. Tento rok sme sa však opäť vrátili ku komornému stretnutiu s Mikulášom. Prišli deti priateľov a susedov, a tak nebola o detskú radosť núdza. Večer mi syn rozprával o dedkovi Mikulášovi. Radšej som nepátrala, či tým myslí nášho dedka. Neter, ktorá je od syna o rok staršia, večer hovorila, že Mikuláš má rovnaký hlas ako náš dedko. Otec sa veľmi teší, že môže byť opäť Mikulášom. Potom sa vnúčat vypytuje, aký bol Mikuláš, čo im priniesol a čo povedal.
Tradície utužujú vzťahy. Niektoré tradície preberáme, oprašujeme po našich rodičoch, vytvárame však aj nové, aby sme žili život podľa našich predstáv a užili si ho. Robiť radosť nás teší. Robíme radosť našim deťom, no i sebe. Deti v nás predsa nezomierajú.
(Autorka má blogy na www.mladydzentlmen.sk)
Prečítajte si aj Ako sme vyberali škôlku
