|
Dnes už zriedkavo vystupuje vo filmoch, pretože sa viac ako 10 rokov naplno venuje vedeniu dvoch varšavských divadiel: Teatru Polonia a Och -Teatru. Práve v jednom z nich sme sa s ňou stretli, aby sme sa porozprávali o kine, divadle a ženách.
Vraj máte český pôvod?
“Môj dedko bol Čech a prišiel do Poľska stavať automobilový závod Star Starachowice. A tu zostal. Neviem o ňom veľa, zomrel, keď mal môj otec 16 rokov.”
V Poľsku je veľa nadšencov českej kinematografie. Patríte medzi nich?
“Mňa zaujíma dobré kino, môže byť české, poľské, americké, či nemecké. Pre mňa sú len niektoré filmy fascinujúce.”
Ktoré?
“Mám rada psychologické a umelecké kino, ale toho je dnes málo. Akčné kino alebo sci-fi je mi ľahostajné. Tieto kategórie kinematografie by pre mňa vôbec nemuseli existovať.”
Porovnávate poľské kino s českým alebo slovenským?
“Každá krajina ma svoje špecifiká a iný zmysel pre humor, iný spôsob rozmýšľania o živote, krajine, histórii, čo sa odzrkadľuje vo všetkých produktoch kultúry. Myslím si, že by sme sa mohli naučiť od Čechov a Slovákov byť menej patetickí a vtedy by sme používali menej veľkých slov a prijateľnejšie by sme sa pozerali na svet.”
Hrali ste v mnohých filmoch, teraz stojíte na druhej strane kamery. Režírovali ste film Kôstka („Pestka“). Prečo ste skončili na tomto jednom projekte?
“Režírovala som jeden film, ktorý bol v Poľsku veľmi kritizovaný. Dnes je to klasika vo svojom druhu. Ale to bolo pred 12-timi rokmi. Teraz je úplne iné kino, ja už tak neviem rozprávať, ako dnes rozpráva mládež. Čo sa týka jazyka rozprávania a štylistiky sú perfektní. Škoda však, že nevznikajú filmy o ženách.”
Čo by ste Vy povedali vo filme o ženách?
“Ó, kopu vecí! Všetko to, čo rozprávam v divadle. Všetko. Cely náš repertoár je o ženách. Keď som zakladala divadlo a nadáciu, myslela som hlavne na ženy.”
Po režijnom filmovom debute ste začali režírovať divadelné predstavenia. Tým prvým bolo Na skle maľované. Viete, že je to na Slovensku veľmi obľúbená spevohra?
“Viem. Lebo Janošík bol Slovák (smiech). Priatelím sa s Ernestom, a tak mám informácie z prvej ruky (Ernest Bryll – autor textu spevohry – pozn. red.).”
Aká je Vaša verzia Na skle maľované?
“Dosť sa líši od klasickej verzie. Ja som urobila komornú verziu. Dej sa odohráva v horskej krčme. Toto predstavenie bolo natočené poľskou televíziou a dosť často ju reprízujú.”
Článok pokračuje pod upútavkou.
Najhorší je asi bulvár v Česku, ale nevšímam si ho, hovorí speváčka Ewa Farna
Slováci po vyše 20 rokoch reprízovania klasickej verzie, urobili ešte jednu, viac modernú, ale tá nemala až tak veľký úspech ako tá prvá.
“Podobne ako v Poľsku. Tu prvú verziu zahrali 1700-krát, moju 500.”
Nechceli by ste predviesť Vašu verziu na Slovensku?
“Boli také ponuky, ale keď som to mala realizovať, bola som tehotná a potom som mala iné povinnosti.”
Na začiatku Vašej hereckej kariéry Vás do svojich filmov obsadil svetoznámy poľský režisér Andrzej Wajda. Myslíte, že ste mali svoj podiel na zrútení komunizmu práve vďaka úlohám v jeho filmoch Človek zo železa a Človek z mramoru?
“Nie, nemyslím si. Skôr sa mi zdá, že tieto úlohy mali význam pre kultúru.”
Ale v hlasovaní čitateľov denníka Gazeta Wyborcza a divákov televízie TVN ste získali titul Človek Slobody.
“Áno, ale za celoživotné dielo, za nadáciu, otvorenie dvoch divadiel, ktoré fungujú mimo štátnych štruktúr. Ja si jednoducho robím svoje s dobrým výsledkom a neobzerám sa po štátnych peniazoch. Ja sa zaoberám kultúrou. Neobsadila som žiadne iné teritórium. Naďalej robím to, čo som robila, len mi nové časy dali iné možnosti. Zaoberám sa herectvom, réžiou, rozhovorom s publikom a to má pre mňa význam.”
Nikdy Vás nelákal Západ, nechceli ste emigrovať?
“Nie. V Poľsku som vždy bola elita, vždy som obsadzovala prvý rad. Keby som vycestovala, bola by som tam len hosť alebo obsadila ďalšie rady. Zahrala som si v desiatich filmoch na Západe. To je veľa. Obdržala som veľmi významné ceny. Ale vždy sa mi dostáva pocta ako Poľke, ako hosťke z Poľska.”
Prečo sa herečka rozhodla viesť divadlo?
“Dôvodov bolo viac. Odišla som zo štátneho divadla a rok som nedostala žiadnu ponuku. Tak som sa rozhodla otvoriť divadlo, aby som si mohla z času na čas zahrať. Bolo mi smutno za mojou profesiou, divadlom. A teraz? Máme v repertoári 63 titulov a obidve divadla hrajú 880-krát do roka. Totálne divadlo. Ja hrám v 8 predstaveniach, zvyšok sú herci z celého Poľska.”
Niektorí sa v krízových situáciach zlomia, Vy nie…
“Ja som nikdy nesedela a neplakala. Nikdy som ani nečakala na telefonát, lebo telefóny zvonili stále. Ja som vystupovala v štyroch filmoch za rok. Kedysi.”
Je vám smutno za filmom?
“Možno trochu, aj keď nemám hlad po hraní. A navyše nie sú dobré scenáre a role. Najdôležitejší bol môj posledný film Tatarak, ktorý režíroval Andrzej Wajda pred piatimi rokmi.”
Je pre vás divadlo, ktoré ste otvorili terapiou?
“Pre mňa? Neznášam slovo terapia! Je zneužívané. Som najzdravšou, najnormálnejšiou osobou na svete a žiadnu terapiu nepotrebujem a ani nikdy som nepotrebovala (smiech).”
Divadlo nemôže byť terapiou pre divákov?
“Možno áno. Ale divadlo je divadlom, odkedy vzniklo je ľudom potrebné k duchovnému vývoju, pochopeniu veľa vecí, učí človeka empatii, rozpráva o svete, ľudoch, citoch. Nemám rada rozhovory o tom, čím je to, čo robíme. Mám svoju profesiu, som herečka. Robím to najlepšie ako viem. Koniec. Nemám rada slová ako terapia, poslanie a podobne. Ako keby to bolo niečo viac a znamená viac ako znamená. Viem hrať. Viem porozprávať nejaký príbeh. Som odborníčka. Viem ľuďom porozprávať niečo dôležité, menej dôležité, smiešne a strašné. Taká profesia. To je schopnosť, ktorú sa človek učí. Po 40 rokoch práce je mi ťažko povedať, že precvičujem nejakú terapiu. Hrám 300-krát do roka. To je príliš veľa na terapiu (smiech).”
Vždy sa Vám chce do práce?
“Nie! Najčastejšie sa mi nechce a nechce sa mi ani na pódium. Niekedy sa mi veľmi nechce. Ale treba. Najmä posledných 10 rokov, odkedy existuje nadácia, divadlá a treba ich udržiavať, zarábať na nové produkcie. A potom? Po 10 minútach strávených na pódium zabúdam, že sa mi nechcelo a hrám s veľkým nadšením.”
.jpg)
K vašim dôležitým divadelným úlohám určite patrí monodráma, v ktorej stvárňujete Danutu Walesovú – manželku Lecha Walesu. Ako ste sa k tomu dostali?
“Zavolali mi z vydavateľstva, ktoré vydalo knihu pani Danuty a opýtali sa ma, či by som mohla porozmýšlať o predstavení na základe knihy, ktorú bývalá prvá dáma napísala. A že sa pýta pani Danuta (smiech). Bola som prekvapená a bola to pre mňa česť. Mala som len jednu podmienku – že to ja musím napísať adaptáciu. Pani Danuta súhlasila. Z 500-stranovej knihy som napísala 72- stranovú divadelnú adaptáciu. Pani Danuta a pán prezident Walesa predstavenie videli až na premiére. Zahrala som ho už vyše 150-krát.”
Aká bola reakcia Danuty Walesovej?
“Myslím si, že bola, aj je spokojná (smiech) a to je najdôležitejšie. Neviem, či sa pred nejakou herečkou objavila taká ťažká úloha, akú som mala ja. Doteraz som vždy mala standing ovation. Je to veľká radosť a spokojnosť. To je predstavenie o Poľsku. O nás, o našej histórii. Pani Danuta veľmi často sedí v hľadisku. Pre mňa to je viac ako umelecký zážitok a veľká zodpovednosť.”
Kniha vyvolala veľké kontroverzie, niektorí sa pýtali, prečo sa autorka rozhodla svetu ukázať aj slabé stránky svojho manžela. Ako to hodnotíte? Patríte k tým, čo kritizujú Danutu Walesovú, alebo ju obhajujete?
“Je to fantastická žena, ktorá si zaslúži poctu, no zároveň je pre mňa aj stelesnením antického hrdinu. Treba mať odvahu na to, aby ste napísali knihu o veľkých a komplikovaných dejinách z pohľadu ženy. Museli ste byť niekým v tamtých časoch, aby ste s takou zodpovednosťou vychovali osem detí. Osud ju prekvapil. Vedela ako na to. Treba naozaj byť vnútorne slobodným človekom, aby ste sa dali na také výzvy, ktoré sa stali jej osudom, keď sa Lech Walesa stal prezidentom. Bolo potrebné byť výnimočne taktným, s veľkou kultúrou, aby ste sa vedeli päť rokov správať tak, aby ste neurobili chybu, nepovedali niečo, čo by poškodilo manželovi a neznížilo úroveň Poľska. Vieme, že veľa prvých dám, ktoré malo lepšie predispozície, to nevedelo zvládnuť. Myslím si, že by sme sa pani Danute mali poďakovať za to, že nás v najťažších časoch vedela reprezentovať. Zaslúži si veľmi vysoké hodnotenie a vďaku.”
“Vo vašich divadlách pracujú hlavne ženy. Ľahšie sa s nimi spolupracuje?
Neviem.... Naposledy som rozmýšľala, že sem musím pustiť niekoľko mužov, lebo už mám trochu dosť ženských nálad (smiech).”
Aké sú ženské nálady?
“Ja som žena a som zo seba unavená. Svojimi nervami, nepokojmi, obavami. Predsa by sa mi zišlo viac pokoja.”
Ženy prinášajú nepokoj?
“Nie, ženy väčšinou všetko vnímajú emotívne. Občas v takom veľkom projekte, akým sú momentálne dve divadlá a nadácia, by sa zišlo menej emócií.”
Ako znášate slávu?
“Neuvidíte ma v žiadnych smotánkach. Takzvaná reprezentačná strana mojej profesie je mi cudzia, nemám ju rada. Zriedkavo poskytujem rozhovory. Nezúčastňujem sa premiér. Uvidíte ma jedine na tých, ktoré slúžia našim divadlám a práci v našej nadácii. Život celebrít ma nezaujíma.”
Nemáte ho rada?
“Nemám. V 99 percentách je to premárnený čas. A mne je škoda času. Mám rada sicý deň herca, režiséra, riaditeľa divadla. Mám rada tvorivé dni, keď sa rodí niečo nové.”
Tento rok sa Poliakom konečne podarilo získať vysnívaného Oscara v kategórii zahraničný film. Zmení to poľskú kinematografiu?
“Nie, lebo to nezávisí od jedného Oscara. Ale s poľskou kinematografiou to nie je zlé. Všetko vždy závisí od toho, aký je čas a akí ľudia tvoria.”
Snívate o oscarovej soške?
“Mám Zlatú Palmu a myslím si, že to stačí (smiech). O ničom nesnívam. Dostala som od života a osudu viac ako som čakala.”
Prečítajte si aj Ivan Popovič: Neexistuje čistá víla, ani čistá mrcha
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
