Keď píšem tento stĺpček, je Biela sobota. Deň, keď o trochu viac premýšľame o sebe a o svojich trápeniach a problémoch. V obraze Ježiša kráčajúceho na smrť, nesúceho si vlastný kríž a následne umierajúceho, vidíme svoje vlastné utrpenie. Cítime, že naše znovuzrodenie, naše osobné vstanie z popola je často vykúpené veľkou bolesťou. Problémy a trápenia by sme však vždy mali brať ako príležitosti a skúšky. Naše osobné krízy nás skúšajú, ako sa zachováme a čo zmeníme. Lebo zmenu svojho života predsa nemôžeme očakávať, keď naše konanie a myslenie zostane stále rovnaké.

Je Biela sobota a po zotmení začne veľkonočná vigília. Tmu, utrpenie a bolesť vystrieda svetlo, zrodenie, sila a nádej. Ešte dnes máme čas sa zamyslieť. Čo v mojom živote spôsobuje moju bolesť, čo ma núti trpieť? Čo môžem urobiť inak, čo môžem pochopiť, aby som svoj život zmenila? Dnes je čas pozrieť sa na tmu, na temnotu v srdci, ktorú si nesieme. Ako ju spracovať, aby sme mohli žiť šťastnejšie a spokojnejšie so sebou samými? Stále mi chodí po rozume jeden citát, ktorý pochádza od autora vystupujúceho pod pseudonymom Čistá duša. “Keď som na dne, hľadám perly.” Je to presné. Tak, ako Ježiš pochopil počas svojej krížovej cesty to najdôležitejšie, tak aj my nachádzame práve vo svojich osobných krízach tie správne odpovede. Naše dno je zdrojom veľkých pokladov, len si musíme dovoliť ich uvidieť.

Veľa z nás sa vyhovára na to, že všetky problémy nám spôsobuje naše okolie. Keby som mala iných susedov, iného šéfa, inú svokru, inú rodinu, žila v inom meste…všetko by bolo lepšie. Keby sme žili v inej krajine, všetko by bolo lepšie. Tá vláda, tá opozícia, tí hlupáci okolo…Nie. Môžeme sa presťahovať tisíce kilometrov, nájsť si iných kamarátov, aj novú svokru ale svoj balíček, svoju výbavu si nesieme stále so sebou. Máme v ňom svoje vlastnosti a emócie, máme v ňom to, čím sme. Sú to naše ingrediencie, z ktorých môžeme uvariť také jedlo, aké chceme. Keď zamakáme, môže to byť veľká dobrota a keď to odflákneme, tak to bude len hnusná šlichta. Je to na nás.

Je jedno, či sme kresťania, alebo nie, každý z nás si ide svoju “krízovú” cestu. Cestu zlyhaní a pochybností, cestu starostí, ktoré môžeme brať ako úlohy. Dnes večer sa môžeme naučiť, že na konci každej krízy príde katarzia. Na konci každej tmy je svetlo, lebo inak by sme tmu nevedeli rozpoznať. Prajem vám všetkým vnútornú očistu a znovuzrodenie svetla vo vašom vnútri. Aby sme si zo svojich kríz a zlyhaní zobrali to, čo máme a zajtra sa všetci zobudíme o trochu lepší.