|
KÚTY. Pri vstupe do výrobného družstva nás privítala s päťmesačnou dcérkou na rukách a dlhou chodbou zaviedla do kancelárie, ktorá sa len spolovice podobá na pracovne riaditeľov či riaditeliek. Výkonná riaditeľka a predsedníčka predstavenstva výrobného družstva Kovotvar Marcela Tokošová má vedľa klasického veľkého pracovného stola detskú postieľku, prebaľovací kútik, prenosnú sedačku a hračky. Každý deň úraduje s dcérou a podľa nej si testuje aj obchodných partnerov.
„Niektorí sú už zvyknutí, ale väčšina je prekvapená,“ vysvetľuje Tokošová. „Keď osobu vôbec nepoznám, rokujeme spolu v zasadacej miestnosti, takže ani nevidí detský kútik. Alebo vezmem obchodného partnera do kancelárie, a ak na kútik zareaguje pozitívne, viem, že nabudúce s nami môže ostať aj dcérka. Inak ju na rokovania dávam pani sekretárke, lebo si sama hovorím, ako by som reagovala, keby sa niekto nevenoval na pracovnom stretnutí naplno mne, ale popri rokovaniach dcére,“ vysvetľuje.
Marcela Tokošová prebrala Kovotvar, ktorý sídli v Kútoch asi 60 kilometrov od Bratislavy, na pokraji krachu v roku 2010. Za päť rokov ho 33-ročná manažérka úspešne dostala z reštrukturalizácie do zisku a odchovala pritom dve dcérky.
Prišla ako poradkyňa
Mala za sebou štúdium priemyselného manažérstva, pobyt v zahraničí, prax projektovej manažérky z veľkej automobilky. Vtedy sa pridala k poradenskej spoločnosti, kde spolu s Nemcom, Francúzom a Slovákom radila firmám v problémoch.
„V roku 2010 našu poradenskú spoločnosť oslovilo družstvo Kovotvar, ktoré po rokoch 2007 a kríze v roku 2009 išlo prudko dole. Firma ma preto vyslala, aby som záchranný plán odsledovala v praxi,“ spomína Tokošová. Ako poradkyňa fungovala šesť mesiacov.
V družstve, ktoré vzniklo v roku 1953 a takmer do každej domácnosti už dodalo kanvice, hrnce na zaváranie, či pozinkované vedrá, našla nefunkčné vedenie a chaos, aký vo firme dávno nevidela.
„Družstvo zamestnávalo neskúsených ľudí len preto, že mali vysokú školu, ale vôbec sa nevedeli pohybovať v trhovom hospodárstve. Väčšina ľudí vo vedení boli predsedovia poľnohospodárskych družstiev, ktoré zanikli. Nevedeli ako riadiť priemyselnú výrobu. Kovotvar bol od prevratu na tom horšie a horšie, hoci to nebolo hneď vidieť. Každý rok sa znižoval počet zákazníkov a dodávateľov,“ spomína Tokošová a stále má na rukách dcérku, ktorá už začína byť nespokojná. Riaditeľka preto zavolá sekretárku a najlepšiu aupairku, akú vo firme má. „Pani Domonkošová, buďte taká dobrá a vezmite ju, už by spala,“ poprosí.
Nevyplatila svojím odmenu
Čas využijeme, aby sme sa prešli po podniku, ktorý v roku 2010 prevzala ako riaditeľka. Poradenská firma, ktorá ju vyslala, žiadala od Kovotvaru odmenu za záchranný plán, ktorý vypracovala. „Ak by im družstvo tú odmenu vyplatilo, skrachovalo by. Prešla som na stranu družstevníkov a ich dôveru si získala aj tým, že som poradenskej firme odmenu nevyplatila. Určite si ju zaslúžili za prácu, ktorú odviedli, ale tá suma bola veľmi nadhodnotená,“ vysvetľuje, ako prešla na druhú stranu barikády.
Najväčší problém, ktorý musela ako riaditeľka riešiť, boli peniaze na materiál a na výplaty. „To bolo neskutočné. Oni si predtým, než som nastúpila, brali úver z banky, aby si mohli vyplatiť dividendy, lebo vtedy ešte banka nevedela, ako na tom skutočne sú. Alebo si vzali peniaze za vysokozdvižné vozíky, ktoré už raz kúpili na lízing, a prelizíngovali ich opäť. Kreatívni teda boli, ale veľmi zlým smerom,“ vysvetľuje, keď prechádzame výrobnými halami.
Unikátna zinkovňa
Keď vchádzame do prvej haly, osloví riaditeľku jedna zo zamestnankýň. „Pani riaditeľka, to svetlo je naozaj zlé,“ sťažuje sa. „Viem, pani Ralbovská, pracujeme na tom, zlepší sa to,“ odpovedá riaditeľka a vysvetľuje nám, že halu prerábajú z eurofondov, aby bolo viac svetla a šetrili na energiách. Nikoleta Ralbovská (na snímke dole) pracuje v Kovotvare viac ako 20 rokov, našla si tu aj manžela. „Veľa sa tu toho zmenilo, ale hlavne, že máme robotu a máme peniaze, to je najdôležitejšie,“ vysvetľuje a než sa pustí do práce ešte sa opýta, či článok o Kovotvare nájde aj na firemnom facebooku, ktorý stále sleduje.
Prechádzame Kovotvarom, kde najprv kusy plechu lisujú, potom z nich pomocou šablóny tvarujú vedrá či kanvice a tie potom nechajú zhrdzavieť na dvore. Jemnú a dôkladnejšiu prácu tu robia ženy. Ako Nikoleta Ralbovská, ktorá na svojom úseku záhradného sortimentu uzatvára a obrubuje kanvice, hrnce, vedrá, vázy, košíky či kvetináče.
Vo vedľajšej hale zase pracujú len muži. Je tu zinkovňa, ktorá pracuje systémom v Európe unikátnym. „Tu sa odmorí hrdza a vozíkom si to chlapi nosia a ponárajú výrobky do zinkového kúpeľa, potom ich vytiahnu a schladia v oplachovacej vode, inak by sa nedali brúsiť,“ vysvetľuje Tokošová. „Takúto ručnú zinkovňu nikde inde nenájdete, ostatné sú automatizované, ale ako by ste zavesili vedro na automatizovaný pás? To by zinok ostal vo vedre. Záhradník si ani neuvedomí, že to vedro je ručná práca,“ vysvetľuje.
Každého osloví menom
Všade, kam vstúpi, sa riaditeľka zamestnancom prihovorí po mene a dialektom. Opýta sa, ako dnes ide výroba a zamestnankyni pochváli vlasy, ktoré jej nafarbila iná kolegyňa. „Prepúšťanie bola pre mňa veľmi zlá skúsenosť,“ hovorí. Po prevrate zamestnával Kovotvar 600 ľudí, keď družstvo v roku 2010 prevzala Tokošová, dostala na starosť 180 ľudí. „Museli sme hneď prepustiť 80 ľudí. A niektorí ďalší odišli zo strachu, lebo sa báli, že Kovotvar zanikne. Teraz tu pracuje 87 ľudí a potrebujeme nabrať 30 nových ľudí,“ hovorí a priznáva, že radšej ako ženám šéfuje mužom.
„Čisto ženský kolektív by mne vyhovoval tak dva-tri dni. Muži sú pre mňa čitateľnejší, ženy je ťažké riadiť, lebo každá má svoju hlavu. S mužmi, ak vycítite, čo potrebujú, keď viete načo reagujú, tak sa nikdy nepomýlite. Muž vás neprekvapí, žena áno,“ hovorí úspešná manažérka.
Kanvice pre princa Charlesa
Kovotvar dnes vyrába okolo rôznych 300 výrobkov. Veľké pozinkované hrnce na zaváranie vyváža do Francúzska, nádoby na špagety či vázy na kvety do Talianska, kanvy na polievanie do Japonska. Cez britského obchodného partnera sa farebné kanvice dostali až do Buckinghamského paláca, a to cez predajňu Highgrove princa Charlesa z Walesu. „Výrobky musia spĺňať vysokú kvalitu, žiadna chybička sa netoleruje. Tam naše kanvice predávajú za 45 eur, u nás by ste si za tú cenu kúpili niekoľko,“ vysvetľuje Tokošová.
Najviac však družstvo živia lapače nečistôt na diaľničné kanálové stoky, ktoré vyrábajú pre nemecký trh. Tvoria až 70 percent produkcie.
To, čo sa vyrobí v jej družstve, rozpozná Marcela Tokošová okamžite. „Nedávno som videla prvý diel seriálu Spadla z oblakov, malý Suchánek (český herec) je tam v zábere s naším vedrom. V tej dobe to nikto druhý nevyrábal,“ hovorí s tým, že na Slovensku a v Európe nemá Kovotvar konkurenciu ani dnes. „Vedrá ešte vyrábajú v Číne, ale nie také kvalitné,“ dodáva.
Výrobky, ktoré nájdete na Slovensku v takmer každej domácnosti, sa už objavili v smaltovni vo filme Schindlerov zoznam i v českej komédii Slunce, seno, jahody.
Reštrukturalizácia o dva roky skôr
Koncom septembra to bude päť rokov, čo Tokošová prebrala Kovotvar a ten musel vstúpiť do reštrukturalizácie. Šance nevyzerali dobre. Na Slovensku zvládne reštrukturalizáciu len 8 percent firiem. „Ak by som prišla skôr, ani by som do reštrukturalizácie nešla, pretože to vás dostane do tieňa. Nikto s vami nechce spolupracovať, banky nechcú dávať úvery ani zamestnancom, ktorí za nič nemôžu,“ vysvetľuje. Kovotvaru predpísali päť rokov reštrukturalizácie, zvládol to za tri. „Už dva roky sme z toho von a dnes sme každý mesiac v pluse niekoľko tisíc eur po zdanení,“ teší sa krízová mananžérka.
Aj preto nestrávila riaditeľka na materskej ani deň. Bála sa, že družstvo nenájde v stave, v akom ho nechá. Materskú zavrhla, ale aj opatrovateľku. S prvou dcérkou chodila do práce jedenásť mesiacov, než ju dala do škôlky, druhá ide do jasiel v marci. Marcela Tokošová tak každý deň dochádza do družstva zo Senice o pol ôsmej ráno, aby jednu dcéru vzala do škôlky a druhú so sebou do práce. Pomáha jej mama a partner, ktorý v Kovotvare pracuje tiež. „Je obchodným riaditeľom a veľa cestuje, ale keď je doma, veľmi mi pomáha,“ dodáva riaditeľka, partnerka a mama.
Nie je to vždy ľahké, ale Marcela Tokošová si odmietla vyberať medzi prácou a rodinou. Jedno aj druhé robí s nasadením.
Prehliadku družstva i rozhovor musíme po dvoch hodinách ukončiť. „Prepáčte, musím sa vrátiť do kancelárie, ešte dojčím,“ ospravedlňuje sa a ponáhľa sa naspäť. Dcérka všetko zvládla, až keď vojde mama, zobudí sa a dožaduje sa času pre seba.
Prečítajte si aj Ako malá nemocnice neznášala, teraz posiela klaunov chorým v 11 krajinách
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
