|
Určite ste už také dni zažili. Dni, keď sa vám zdá, že je toho už tak veľa, že ešte jedna vec a explodujete. Neviem, možno od zlosti, od únavy, od smútku, od veľkej ťarchy. Ako balón, do ktorého niekto fúka, fúka a nemá mieru. A už, už je na prasknutie.
Minulý týždeň to prišlo. Ešte som nestihla odísť z domu a už som absolvovala niekoľko telefonátov, ktoré neboli z tých najpríjemnejších. Je to zlé, keď mám všetko dopodrobna naplánované a už vidím, že to ledva stíham. Vtedy si vyčítam, načo som si toho toľko na svoje plecia zobrala. Načo som sľubovala. Načo som vymýšľala, ako niečo vylepšiť, zdokonaliť. Tým som si len pridala. No na druhej strane, veď nenechám to, čomu sa venujem. Kto to za mňa urobí? To nemôžem. Veď mám svoju prácu rada, koníčky, výzvy. A teším sa na výsledky!
No, ale čo s tým, keď povinnosti pribúda – tých neplánovaných? Alebo, keď vidím, že som si to zle rozrátala s časom a že to zrejme nedám? Vtedy stačí jeden telefonát, v ktorom mi príjemný hlas ešte čosi naloží. Nie, nie, nie! Kričí celé moje ja. Som rozladená a unavená a to som ešte ani nevyšla z domu. A za rohom sú Vianoce! A budú pribúdať povinnosti s nimi spojené: varenie, pečenie, darčeky...! Nie, o tom potom! Snažím sa samu seba upokojiť, ale práve zazvoní sestra, aby sme prebrali alternatívy, ako stráviť sviatky a keď sa aj pri tom pochytíme, tak si prajem, nech sa už ten deň skončí.
Uvarím kávu, zobudím manžela. Možno sa mu vyrozprávam, aby sa mi uľavilo. No spomeniem si, že sme sa večer pohádali. Asi by som sa mala tváriť urazene, aj keď som už zabudla, o čo išlo.
Aj vy mávate takéto dni? Čo s nimi? Keď si myslíte, že o chvíľu to všetko praskne?
Prečítajte si
.jpg)
A v tom ešte jeden telefonát. Zbadám na displeji mobilu, že mi volá istý známy. Dvihnem a upozorním ho, že mám málo času, že som práve na odchode z domu. A on mi povie, že už hodinu pozerá istú poľskú kultovú komédiu a že má nápad na náš spoločný projekt, ktorý budeme o nejaký čas realizovať. Bože, niekto si pozerá staré poľské komédie a ja sa tu nervačím! Vlastne, prečo nie? A zrazu ma ten krátky rozhovor naladí úplne inak. Rozptýli ma. Pripomenie mi, že človek by sa mal tešiť zo života. Pozerať komédie! Nechať sa uniesť niečím príjemným a nielen sám od seba a od iných vyžadovať. Že život by mal byť viac hravý. Prečo tak tomu nie je? Prečo na to zabúdam? Prečo tak zriedkavo pozerám komédie? Prečo nemám ten správny odstup?
A spomeniem si na slová iného môjho známeho zo Štokholmu, ktorý mi z času na čas volá. Je starší ako ja, skúsenejší, v živote už toho veľa zažil. Ale stále je v ňom ten chlapec, ktorý sa vie smiať a rozveseliť iných. A spomeniem si na odporúčania, aké som raz od neho dostala, keď som pred pár rokmi organizovala veľké podujatie, ktoré odo mňa vyžadovalo obrovské nasadenie. Poradil mi, aby som si spravila zoznam priorít - od najdôležitejších po najmenej dôležité a posledný bod musí byť - zábava. Aj ten bod tam treba napísať. To je nevyhnutné!
A keď človeka povinnosti prerastajú, treba zoznam otočiť a začať tým posledným bodom.
Už tomu rozumiem. Je to asi jediná možnosť, ako zachrániť ten nafúknutý balón pred prasknutím. Je to možnosť ako ventilovať a vypustiť z toho balóna nepotrebný vzduch.
