|
Normálna rodina emigrantov, čiže našincov, ktorá žije napríklad vo Švédsku. Vycestovali za lepším životom. A je jedno, či pochádzajú zo Slovenska, z Česka, z Ruska, či z Poľska. Proste odišli, lebo chceli dôstojný, lepší život pre seba a svoje deti. Alebo dostali pracovnú ponuku, ktorá sa neodmieta.
Nepredvídali však, že v inej krajine je to, na čo sú zvyknutí doma, vnímané inak.
Cez svoje deti sú veľmi pozorne monitorovaní. Lebo tam je šťastie, sloboda a nedotknuteľnosť detí nadovšetko. A tak je matka, ktorá skríkne na dieťa, či prejaví svoju nespokojnosť s tým, že dcéra si zašpinila šaty, pre Švédov nadmieru emocionálna. A ktovie, možno svoje deti aj bije. Je vôbec schopná ich vychovávať? Možno je to tyran, ktorý nepozná hranice. Keď k tomu, napríklad, pridáte trošku horšie výsledky v škole, je na svete zámienka, prečo rodine odobrať dieťa.
Špeciálny úrad sa už o to postará. Na nič netušiacu rodinu a dieťa čaká prekvapenie. Hrozné prekvapenie. Dieťa sa nevráti zo školy, odvezú ho do inej rodiny. Rodičov ubezpečia, že je všetko v poriadku, že sa s nimi spoja a o týždeň ho budú môcť navštíviť. Ako? Prečo? Kde je?! – také a iné výkriky by ste dali aj vy. Išli by ste sa zblázniť! Ale impulzívnym správaním to ešte pokazíte, lebo tam je to vnímané ako slabosť. Škandinávci sú pokojní a vaše nervy sú signálom, že život nezvládate a to môže znamenať, že nezvládnete ani výchovu. Dieťa ma totiž v Škandinávii výnimočné práva. Ak rodičia, čo len trošku pochybia, nemajú na ne nárok. Zvláštne? Nepochopiteľné?
Zažili to Slováci, Česi, Poliaci a iní. Príbehy, ktoré zmenili životy celých rodín. Emigrovali za lepším životom, no na mieste prežili najhoršiu traumu. Pokiaľ sa im podarilo deti znovu získať, niektorí z nich emigrovali druhýkrát – naspäť do svojej krajiny. Stávalo sa aj to, že dieťa uniesli, keďže škandinávske právo im ho odmietalo vrátiť.
Jeden z takých príbehov natočili Poliaci. Film Obce nebo (Cudzie nebo) som si práve pozrela vo Varšave na filmovom festivale venovanom téme emigrácie. Je to zaujímavé, lebo tento široký problém sa tyká viacerých, nielen emigrantov. A tento film určite ešte dlho vo Švédsku, ani v Nórsku premietať nebudú, ako nám povedali novinári z týchto krajín na diskusii po projekcii filmu. V takom Nórsku napríklad odoberú rodičom približne 13-tisíc detí ročne, z toho 500 cudzincom. Verili by ste? Z Poľska už do Škandinávie pravidelne cestuje, a robí si tam svoju prácu istý poľský detektív, ktorý deti pre poľské, ale nielen poľské rodiny, unáša na objednávku.
Je to veľmi zvláštna, tmavá stránka emigrácie. No táto snímka a diskusia po nej mi otvorila oči ešte v jednej veci. My, Slovania, sme Švédmi, či Nórmi vnímaní úplne špecificky. Oni našim emóciám nerozumejú, náš temperament je pre nich zvláštny až nebezpečný. Či vyjadrujeme radosť, či nespokojnosť – pre nich sú tie emócie nečitateľné, skôr ich vnímajú ako agresiu. Podobne ako my vnímame spontánne medzi sebou diskutujúcich utečencov, či Rómov.
Líšime sa medzi sebou. Každý z nás má svoje radosti a smútky, len ich ináč vyjadrujeme. To by nás však nemalo vyraďovať zo žiadnej spoločnosti.
Prečítajte si aj Pedikérka a osamelí
