V noci nespím, lebo je horúco, cez deň mám v práci aj napriek klíme pocit neskutočnej lepkavosti. Nič lepšie, ako vybehnúť večer k jazeru v tieto dni neexistuje. Zložím sa neďaleko dvoch párov, ktoré majú dohromady troch asi šesťročných šarvancov. Mamy a tatkovia posedávajú na brehu a decká s rukávkami alebo strčené v kolese lietajú po kraji jazera 20 metrov tam a zase späť. Akoby im patrilo. Akoby bolo ich. Akoby si ten kus hrdo vykolíkovali, zaniesli do katastra a navrch ešte plesli pečiatku MOJE. Aj rodičia to vnímajú zrejme takto, svoje deti ani jediný raz neupozornia, že v jazere nie sú samy.

„Labúúúúúúúúúť, labúúúúúúúúúúť,“ nesie sa vreskot deciek celým jazerom. A traja „lovci“ sa už valia za úbohým zvieraťom. Nadvihnú kolesá, aby im neprekážali v behu po plytkej vode a keď sa priblížia, hádžu sa do vody s vystretými rukami, súťažia, kto vtáka chytí za nohy. Keď pochopia, že to nebude také ľahké, začnú naňho aspoň špliechať vodu, ten, čo je najbližšie k brehu, hodí kameňom. To všetko sprevádzajú nadšené pokriky. „Labúúúúúúúúúúúúúúť, chyť ju, chmatni ju... ty somár, sem ju žeň, tam ti utečie.. pozor, utekááááááááá nám, tam je druhá... labúúúúúúúúúúúúúť...“

Musel to počuť každý, kto sa v tom čase nachádzal nielen v blízkosti jazera, ale v Petržalke vôbec. No len sme sa šokovane pozerali. Šomrali sme si pod nos, krútili sme hlavami, niektorí z nás zahundrali niečo v štýle: „Poďme na druhý koniec, neznášam takéto uvrešťané deti...“ Nahlas ale nepovedal nikto nič, každý len upieral zrak k rodičom a očakával akciu od nich. Márne. Tato si dokonca šarvancov nakrúcal na mobil. Veď nech majú pamiatku na to, ako trápili zviera, no nie? To bude klikov na fejsbúku!

Na druhý deň všetky médiá priniesli správu, že ZOO Bojnice prišlo o vzácne zviera. Žeriava kráľovského zabili opití mladíci, ktorí doňho surovo hádzali kamene. A potom zbabelo ušli. Čert ber sumu 2500 eur, čo je vyčísliteľná hodnota vzácneho vtáka. Na koľko ale vyčísliť ľudskú blbosť a utrpenie zvieraťa?

Pravdu povediac, po kúpaní na Draždiaku ma tá správa zďaleka neprekvapila tak, ako mnohých mojich kolegov. Pretože pri „love“ labutí v detstve na jazere, ktorý rodičia neodsudzujú, ale ho ešte považujú za skvelý prázdninový zážitok hodný zaznamenania do rodinného archívu,  to obyčajne začína. Predpokladám, že tie decká – od jazera aj zo zoo – nikdy v živote s otcom nestavali vtáčiu búdku a neprikrmovali v zime vtáčatá, nepozorovali večer na záhrade rodinku ježkov (dosť ich je aj okolo panelákov a áno, aj v Petržalke), nikdy nezachraňovali zatúlané mača a nezažili bolesť zo straty domáceho maznáčika. Otázne je, čo vlastne tie decká zažili, keď im takto švitorí? 

 

Prečítajte si aj Chceš brigádu? Pošli fotku!