|
Chceli by ste mať dovolenku 365 dní v roku, 24 hodín denne? Žiaden nepríjemný zvuk budíka rozliehajúci sa tichom skorého rána, zanechávanie tepla domova v chumelici, keď jediné, na čo sa dá v práci sústrediť je myšlienka, že či a kedy sa kvôli kalamite podarí vrátiť.
Nijaké litre potu a výkony na hranici ľudských schopností počas tropických letných horúčav. Koniec povinnému dennému cestovaniu v preplnenej MHD, koniec testovaniu nervovej stability v opakujúcich sa ranných zápchach.
Preč spod vplyvu obzvlášť nepríjemného druhu šéfstva! Netrpieť viac kvôli premenlivým náladám kolegyne. Nudné pracovné porady, uzávierky, termíny, nazlostení klienti, šablónovitosť práce, dlhé čakacie lehoty na spravodlivé zvýšenie platu, kariérny postup, disharmónia vlastného umeleckého cítenia a firemnej kultúry nenávratne uložené na cintoríne spomienok.
Takmer stodvadsaťtisíc päťsto pracujúcich odpovedá záporne. Starobní dôchodcovia dobrovoľne odsúvajúci svoju zaslúženú dovolenku. Možno by z dôchodku nevedeli vyžiť, možno majú ešte toľko energie, že by ich doma roztrhalo, možno sú nenahraditeľní, možno sú osamelí a práca je ich jedinou rodinou.
A možno sa len boja ...
Do úradu som nastúpila v najhorúcejšom období. Bola síce príjemná jar a teploty neprekonávali žiadne rekordy, ale na pracovisku to priam vrelo. Najťažšie mesiace apríl, máj - najviac práce, najviac stresu. Očakávalo sa odo mňa, že aj keď neovládam softvér, nemám v danej oblasti žiadnu prax, budem od začiatku pracovať v tempe a kvalite ostatných kolegýň. Sklamala som a bola som právom rozčarovaná.
Napokon sa ma ujala milá staršia pani – kolegynka Anička. Bývalá učiteľka, s rovnakým poslaním sa venovala aj nováčikom na pracovisku. Vysvetľovala zrozumiteľne, dôsledne, posúvala postupne všetko, čo vedela. Nechala učiť sa aj na vlastných chybách. Jedna z najlepších, prirodzená autorita! Často usmerňovala aj vedúcu. Pre mladšie kolegyne bola naporúdzi nielen ako odborná poradkyňa, ale aj kamarátka. Aj v návale vlastnej práce zostala jej prioritou pomoc ostatným. Potom, keď všetci odišli domov, ona v pokoji dokončovala, čo pre iných nestíhala. Vedela byť aj prísna a mnohí neporiadni klienti vchádzali do kancelárie s obavami.
Anička už mohla zaslúžene oddychovať na dôchodku. Nechcela, mala obavy. Práca jej bola takmer všetkým, cítila sa užitočná, akceptovaná. Až do obdobia, keď chceli nezamestnanosť riešiť zákazom súbehu starobných dôchodkov a práce. Atmosféra v našej kancelárií už viac nebola ako dovtedy. Po mojom nutnom odchode z úradu Anička pokračovala a opäť zaúčala.
Zhruba tristodesaťtisíc nezamestnaných evidovaných na úradoch práce. Medzi nimi aj leniví povaľači, ale aj obete. Mladí ľudia, nemajúci kde privyknúť pracovným návykom, päťdesiatnici, ale aj otcovia a mamy školopovinných detí, žijúci z minima, snažiaci sa, aktívne hľadajúci a stodvadsaťtisíc päťsto zamestnaných starobných dôchodcov pracujúcich tridsaťpäť, štyridsať aj viac rokov ...
Tlaky silneli a napokon aj Anička pochopila a pripravovala sa na dôchodok. Začala študovať na univerzite tretieho veku, spoznávať nových ľudí a nové možnosti a povinný odchod z práce už tak nebolel.
Bytie však beží inak, ako chceme. Aničke bolo dopriate užiť si svoj zaslúžený odpočinok veľmi krátko. Po dlhej, ťažkej chorobe odišla tam, kde sa stretávajú duše ľudí s veľkým srdcom.
Život je kolobeh. Jedny dvere sa zatvárajú, iné odchyľujú.
Netrčme v miestnosti, kde nám je tesno, plano a ťažko pridlho! Nedovoľme strachu, aby nás vnútorne zlomil! Vzpružme sa, naberme správny vietor do plachiet, zabuchnime dvere včas a s gurážou vojdime do novej etapy života, aby včera nebolo už neskoro.
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
