Médiami preletela správa o novorodeniatku, ktoré opustila mama, vraj narkomanka. Z reportáže, ktorú som mala možnosť vidieť, som sa dozvedela, že dieťa by malo ostať v nemocnici celkovo šesť týždňov, potom súd rozhodne o jeho ďalšom osude. A že ročne sa zriekne svojich detí asi päťdesiat matiek.
Nepáči sa mi spôsob, akým sa v médiách prezentuje tento a podobné prípady. Z dieťaťa sa spraví mediálna trofej, ktorá bude nahradená už na druhý deň inou. Prečo médiá nevyužijú podobné prípady na pozitívnu reklamu osvojenia detí? Prečo sa nehovorí pravdivo o tom, čo sa s dieťaťom bude diať? Potom sa ľahko stane, ako sa aj stalo, že sa organizujú zbierky oblečenia a hračiek pre dieťa, mnohí ľudia si myslia, ako dobre robia, no nie je to pravda. Odcudzujú ženu, ktorá sa vzdala dieťaťa. Novinári píšu o opustenom a nemilovanom dieťati. Ako to vedia?
Len žena, ktorá dieťa porodila, vie, ako to je, prečo tak urobila a často už len fakt, že nešla na potrat, nezabila dieťa po utajenom pôrode doma a že ho priviedla na svet v nemocnici, hovorí, že jej záleží na zdraví dieťaťa, že mu dáva šancu viesť lepší život, ako vedie ona, dáva mu šancu mať úplnú rodinu. Neverím, že ho neľúbi. To nie je skutok nemilujúcej matky. To je skutok ženy, ktorá triezvo uvažuje aspoň na úrovni pocitov. Objavujú sa komentáre žien, ktoré by si chceli osvojiť dieťa hneď. To je syndróm zatúlaného mačiatka – môj názov. Ako dieťa som mala doma takých mačiatok niekoľko a len čo trochu vyrástli, už som o ne až taký záujem nejavila. Keď však boli maličké a osamotené na ulici, tak som ich veľmi ľutovala, kŕmila a starala sa o ne. Jednoducho negatívna reklama, ktorá sa zo strán médií dostáva dieťaťu určenému na osvojenie, vzbudzuje emócie, ktoré by v ľuďoch sami od seba nevznikli, a keby nemali v sebe veľkú ľútosť, tak by na myšlienky o osvojení nikdy neprišli. Inak by už mali doma aspoň jedno osvojené dieťa. Podnet na osvojenie dieťaťa má byť silná vnútorná potreba vychovať dieťa, aj keď sme ho sami nesplodili. A nie ľútosť. Tá predstavuje veľmi negatívny faktor v súvislosti s takýmto vážnym životným rozhodnutím, čo sa môže vypomstiť a narobiť veľa škôd.
Začnime od začiatku. Z reportáže som sa dozvedela, že dieťa je zdravé, životaschopné. Potom sa čudujem, že má zostať šesť týždňov v nemocnici. Hneď ako to zdravotný stav dieťaťa určeného na osvojenie dovolí, bežne sa umiestni do starostlivosti profesionálnej mamy. Profesionálna mama (zamestnankyňa detského domova, ktorá sa o dieťa stará u seba doma) sa oň veľmi dobre postará dovtedy, kým bude dieťa právne voľné a dostane sa do osvojiteľskej rodiny. Zdravé novorodeniatko má veľkú šancu dostať sa po šiestich týždňoch od narodenia do osvojiteľskej rodiny a neprežiť ani deň v detskom domove. Hneď ako bude právne voľné, budú úrady kontaktovať rodičov čakateľov, ktorí sa prídu na dieťa pozrieť, a keď si padnú do oka, do pár dní ho budú mať doma. V súčasnosti sa na Slovensku čaká na osvojenie dieťaťa minimálne tri roky a sú kraje, kde aj oveľa dlhšie. Skôr ako po ukončení šiesteho týždňa života by sa dieťa nemalo dostať do rodiny – žena, ktorá dieťa porodila, si to môže rozmyslieť a prihlásiť sa o dieťa. Predsa len, v šestonedelí mávajú so ženami hormóny a tiež sa môže zlepšiť životná, partnerská, finančná situácia ženy alebo sa v jej živote objaví napríklad rodič a rozhodne sa pomôcť. Stáva sa to, no zriedkavo.
Poznám to. Mám doma takto opustené dieťa. Malo vážne diagnózy, no prognóza bola dobrá, tak sa k profesionálnej mame dostalo na dvanásty deň po narodení. V detskom domove nebolo ani jednu noc. Poznáme sa od siedmeho týždňa od narodenia. Vzhľadom na vážne diagnózy a vyšetrenia, ktoré sme s ním absolvovali, sme si ho domov priniesli ako jedenásťtýždňové a dovtedy sme ho navštevovali u profesionálnej mamy. Naše dieťa bolo dokonca v kraji, v ktorom sa narodilo, odmietnuté vzhľadom na diagnózy, ktoré sa však nakoniec nepotvrdili. Čakali sme naň štyri roky. A teraz sme veľmi šťastní, je naše a ako rodičia sa niekedy rozprávame o tom, ako vnímame naše osvojené dieťa a máme rovnaké pocity. Je naše, podobá sa na nás, rozmýšľa ako my, robí to, čo my, a aj keď som ho neporodila, ako matka ho ľúbim asi aj viac, ako by som ľúbila dieťa, ktoré by som priviedla na svet, pretože som naň dlho čakala a dlho som po ňom túžila.
Prinieslo nám do života svetlo, za ktoré ďakujem inej žene, ktorú neodcudzujem. Riadim sa tým, že rodičom je ten, kto vychováva a vychoval, a nie ten, kto splodil a porodil. Často je splodiť ľahšie, ako porodiť a porodiť ľahšie, ako vychovať. Nepodceňujem však žiadnu fázu. V osemnástich rokoch sa môže naše dieťa dozvedieť, kto je žena, ktorá ho porodila, bude ju môcť vyhľadať a budeme radi, ak tak urobí. Neviem, čo budem vtedy prežívať, ale dovtedy ho vychovám, ako najlepšie budem vedieť, aby porozumelo nám aj druhej strane. Cieľom nie je odsudzovať, ale rozumieť prečo. Čo by dieťa dostalo a malo a čo dostáva a má. Keď presadíme rastlinu, ktorej sa veľmi v pôvodnej pôde nedarí, zistíme, že v novej pôde z nej vyrástla zdravá, krásna, farebná a silná rastlina. Isté je, že nás samotných fakt, ako sme sa scelili ako rodina, ako veľmi sa ľúbime a ako si hovoríme, že sme všetci adoptovaní, trochu prekvapil.
V súčasnosti stále častejšie pribúda párov, ktoré nemôžu splodiť dieťa. Myslím si, že je vhodnejšie robiť propagáciu osvojenia a nie písať o opustenom dieťati ako o nemilovanom chúďatku, pretože ľútosť, zbierky šatstva a hračiek nenahradia skutočnú lásku rodičov. A tí prídu. Už niekde čakajú, ich srdcia sú po rokoch čakania otvorené ďalšej láske ich života. Skôr ma prekvapila milá reakcia personálu, pretože vraj práve personál v nemocniciach často separuje deti určené na osvojenie.
Čo s ľútosťou, ktorú po tejto reportáži pocítili mnohé matky? Pomôžte tam, kde je treba. Susede, ktorá má veľa detí, starým ľuďom, ktorí sú osamelí, prispejte zdravotníckym zariadeniam zachraňujúcim život. Možností je veľa a ideálne je začať vlastnou rodinou, príbuzenstvom, priateľmi a susedmi. Až potom, keď budete mať neutíchajúcu potrebu vychovávať minimálne osemnásť rokov dieťa, ktoré ste neporodili, ale budete cítiť, že potrebujete k životu dieťa alebo ďalšie dieťa, potom absolvujte psychologické vyšetrenie, prípravu pre budúcich rodičov a byrokratické formality (je to minimálne na šesť mesiacov) a potom vás odporučia alebo neodporučia na vhodného osvojiteľa. Je to proces, ktorý preverí, či skutočne dokážete prijať dieťa za vlastné. Dieťa by malo vyrastať so svojimi rodičmi, no nemusí to znamenať s biologickými.
Od médií by som očakávala propagáciu osvojenia v tomto duchu. Nerobiť z dieťaťa nemilované a opustené chúďatko, a tým v ľuďoch vyvolávať iba momentálne emócie ľútosti, ale povedať, že osvojenie je šanca pre páry, ktoré po dieťatku skutočne túžia. Povedať, že i keď prvé dni života prežije dieťa v nemocnici a u profesionálnej mamy, je a bude oň dobre postarané a v každom kraji čakajú desiatky párov, ktoré by ho prijali za svoje. Taktiež nerobiť zo ženy, ktorá ho porodila, krkavčiu matku. Je smutné, že ho opustila, no bolo to jej rozhodnutie a ženám, ktoré sú v podobnej situácii a rozhodujú sa, či ísť na potrat, by som povedala, aké má možnosti a čo znamenajú. Možností je viacero aj bez toho, aby žena absolvovala potrat.
Prečítajte si aj Sľúbili sme si... alebo rozvedená s dvoma deťmi
