|
Dnes zaľúbenci slávia Valentína. Srdcia vo výkladoch aj na dlani. Tie dni však umreli dve lásky. Dve ženy. A ostali užialení muži. Oni o sebe nevedeli. Ako zvyčajne pri mojej práci, ich životy sa prepojili v mojej hlave.
Niekedy ľudia v zúfalej snahe zachrániť milovanú osobu, hľadajú spojencov, ktorí by im pomohli. Tak som sa stala spojencom aj ja, hoci ani jedna rodina nepatrila do Dobrého anjela. No nedokázala som pomôcť. Neviem liečiť a ochorenia to boli tak zákerné, že si nedali rady ani tí, ktorí to vedia. Tak sme sa len akosi v tom zúfalstve priatelili.
Často sa hnevám, keď muži opúšťajú choré ženy, lebo sa to veru stáva. A to sa pochopiť nedá. Ale nemala by som zabudnúť na skutočnú lásku. Lásku až za hrob. Obaja svoje ženy tak veľmi milovali. Starostlivosť o nich sa stala pre nich zmyslom života. Pri lôžku, s mixérom a mokrou handričkou trávili mesiace. Hneď ako ich lásky na chvíľočku zdriemli, začali hľadať cez internet šancu na zázrak.
Ich láska nepoznala hranice a tak jeden, ktorého manželka mala veľmi nezvyčajné ochorenie, písal do celého sveta. Hoci mala žiť len pár týždňov, mal ju pri sebe vďaka obrovskej obetavosti ešte rok.
Ten druhý vôbec nespával. Ich láska, nebola napriek prchajúcej kráse ich žien slabšia. Naopak. Bola stále silnejšia a silnejšia.
Takto to vyzerá, keď človek miluje.
Opustili nás na Valentína. Za krátky život zažili to, o čom mnohí ľudia ani len netušia.
Hlbokú, čistú a úprimnú lásku. V smútku nachádzam vďaku, že som toho mohla byť svedkom.
Prečítajte si aj Starkých chránime málo
