Koaličný cirkus. Kruhy pod očami našich politikov, patetické reči, vo vzduchu otázka, kto klame viac a kto len trošku. Padne, či nepadne? No predsa vláda! Uprostred horúceho leta, keď noviny obyčajne prinášajú správy o najkrajších dovolenkových destináciách, najúžasnejších cyklotrasách a najlepších receptoch na zavárané uhorky, zrazu takýto kabaret. 

K tomu na každý deň aspoň jedna obrovská tragédia. A ešte dve velikánske. A tri také, kde to anjeli strážni len tak-tak vyrovnali. Do neba posielam pozdrav tomu svojmu. Ešte si v mobile nestíham vytriediť fotky z víkendu, na ktorých sa dcéry pozerajú na svet z výšky a s vetrom vo vlasoch, keď paraglajdisti začínajú padať z neba ako dažďové kvapky. Uf, to bolo o chlp.

Na fejsbúku kamaráti riešia, či je nedeľný zákaz hučania s kosačkami a cirkulárkami na dedine skvelý alebo nie. Veď kedy si má pracujúci dedinský človek porobiť v záhrade, keď nie cez víkend? Určite to navrhli hnusní paštekári, ktorým cez týždeň pokosia trávnik firmy za veľké prachy. Spomínam na starkú a starkého. Záhradu mali takú, že na jej koniec človek nedovidel, ale v nedeľu sa v nej nerobilo. Nedeľa sa svätila. Chodilo sa do kostola, piekli sa koláče a hrali karty.

„Presťahuj sa do mesta, keď sa ti nepáči! V paneláku ti nikto kosiť nebude!“ ozve sa mi v hlave najčastejšia veta z diskusie, keď ráno o šiestej začne sused vŕtať. Len tak trošičku, vŕt, vŕt, už potreboval len jednu dieru. Včera ťahal dvanástku a dnes už treba vŕtačku vrátiť. A vôbec, kto by už spal v takomto teple? 

Moja milovaná Barcelona sa kúpe v krvi. S kolegyňou Ľudkou sme tam toť nedávno, pred pätnástimi rokmi, obdivovali živé sochy. A nádhernú bižu spolu s dievčinou, ktorá zapletala copíky a hennou kreslila na telá turistov nádherné obrázky. Najviac si aj tak pamätám na spŕšku, ktorú sme schytali od holubov. Ľudka čistila foťák ešte tri dni. To bolo kedysi na povestnej Ramble to najhoršie, čo sa vám mohlo stať.

Vypínam počítač, presuniem sa do kuchyne. Do batoha hodím fľašu s vodou, čokoládu, dve jablká a balík keksíkov. Ku dverám pripravím vyšmatlané tenisky a čakám na východ slnka. Keď je toho moc, prchám do lesa. Presvedčiť sa, že napriek všetkému raj ešte stále existuje.  

 

Prečítajte si aj Merkelka vie, čo je dôležité