|
Tak ako minulý rok aj tento sa na mňa valia fotografie ľudí vrátane politikov v rôznofarebných ponožkách. Usmiate tváre, vyložené nohy, jedna ponožka biela, druhá červená, modrá, čierna, bodkovaná, prúžkovaná, s motýlikmi... Paráda! Všetci sa hrdo hlásia k ponožkovej výzve, ktorá sa spája s 21. marcom - Svetovým dňom Downovho syndrómu. Rôznofarebné ponožky nám mali pripomenúť, že inakosť je dobrá a robí náš svet pestrejším...
Človek by si myslel, že ľuďom s Downovým syndrómom sa u nás musí skvelo žiť, keď majú toľko sympatizantov. Kamarátka sa na tom zvesela zasmeje. Na nohách má čierne ponožky, lebo na blbosti vraj nemá čas. O živote s inakosťou vie viac, ako všetci ponožkáči dokopy.
Vie, aké to je, mať nákupy rozrátané na centy, aby z jedného platu a smiešneho príspevku vyšlo na všetko. Vie aj to, koľko stoja rehabilitácie, ktoré jej syna s inakosťou posúvajú dopredu. Nebyť rodičov a svokrovcov, väčšinu z nich by si nemohli dovoliť.
Pamätá si, koľko škôlok obehla s prosbou, či by jej syna nevzali aspoň na doobedie alebo hoci len na dva-tri dni v týždni. Za tri roky nenašla ani jedinú. Pri školách už pokus o integráciu rovno vzdala, dala ho do špeciálnej, aj keď si to vyčíta každý jeden deň. „Ale vieš, čo bolo najhoršie?“ pýta sa s pohľadom upreným do diaľky. A hneď si aj odpovie: „Keď sme niekedy prišli na detské ihrisko a po malej chvíľke sa iné mamy s deťmi zdvihli a odišli preč.“
Dať si na nohy farebné ponožky je strašne ľahké. Mať dieťa s inakosťou je však na Slovensku oveľa ťažšie. Politici sú tí, ktorí to môžu zmeniť. Nie ponožkami, ale zákonmi. Lenže, kým ponožkovú výzvu sme zo zahraničia dokázali odkukať dokonale, integráciu, inkluzívne vzdelávanie či primerané zamestnanie pre ľudí s Downovým syndrómom a ich samostatnú existenciu pod odborným dohľadom, keď už ich rodičov niet, zatiaľ nie. Tak kde to viazne, ponožkáči?
.
Prečítajte si aj Len taká znôška hovadín
