Keď zazvonila, psík bol už v kruhu rodiny v predsmrtnej agónii. Len bezvládne ležal v náruči majiteľky. Keď k nemu veterinárka pristúpila, krátko radostne zavrtel chvostíkom. Majitelia sa rozplakali, pretože sa báli, či sa rozhodli správne.
„Často dostanú majitelia strach, či je naozaj ten správny čas. Aj ja som s tým mala zo začiatku obrovský problém. Už na klinike som oplakala každého psa. Na utrpenie zvierat si neviem zvyknúť. Keď vidím zviera ako pre chorobu trpí, je našou povinnosťou mu pomôcť,“ hovorí veterinárna lekárka Jana Morvayová. Ambulancia jej pred časom skrachovala a tak sa rozhodla, že bude svojich pacientov navštevovať doma. Najčastejšie ju volávajú k humánnej eutanázii domácich miláčikov.
„Zvieratá nemajú strach zo smrti, lebo nemajú druhú signálnu sústavu. Oni vedia, že prišla pomoc a že už bude dobre. Viem, že im pomôžem, tak ich iba upokojím. Často to zviera ešte vstane, príde ku mne, dá si na mňa hlavu a prosím ma pohľadom, že áno, už toho mám skutočne dosť,“ povie so slzami v očiach výjazdová veterinárka a mama dvoch detí, ktorá sa nikdy zvieratám pred uspaním neprihovára s ľútosťou.
Veterinárna lekárka Jana Morvayová.
Zmení to aj najsilnejších
Hovorí sa, že pes povie, keď bude chcieť odísť. Nie však vždy. „To je ťažké. Pokiaľ zvieraťu funguje hlava, žerie a pije, tak treba bojovať. V prípade, že tam zasahuje ľudský egoizmus, udržať to zviera za každú cenu, protestujem. Nie som ani zástancom facebookových záchranných akcií pri popálených zvieratách a podobne, aj keď sa proti mne zdvihne vlnka kritiky. Pre to zviera je to katastrofa. My si to nevieme predstaviť, ako mimoriadne trpí. Ak ho chceme v takej situácii zachraňovať, je to čistý ľudský egoizmus,“ myslí si veterinárka.
Lekársky kufrík si Jana Morvayová rozložila vedľa psíka. Prihovárala sa mu, akoby ho išla vakcinovať. Psík sa upokojil. Veterinárka sa potešila, že má ešte funkčné žily, pretože eutanáziu cez nich považuje za najhumánnejší odchod zo sveta. „Vždy mi padne kameň zo srdca, keď nájdem žilu. Dve injekcie zvieratko vôbec nebolia. Je to najkrajší spôsob odchodu zo sveta. To zvieratko to naozaj nebolí. Dostane tak vysokú dávku sedatív, že by sme za živa mohli operovať,“ vysvetľuje Morvayová. Majiteľom navrhne, že by mali psíka preložiť z drahého koberca na dlážku, pretože keď sa uvoľní, pôjde z neho tekutina. Majitelia jej dobrú radu odmietnu. Smútok v obývačke je citeľný, prerušujú ho iba ubezpečenia veterinárky, že sa majitelia rozhodli správne.
„Utrácala som zvieratá najbohatším ľuďom na Slovensku, ktorí boli naozaj mimoriadne tvrdé osobnosti. Aj bratislavským mafiánom, ktorých sa bálo celé mesto, a ktorí mi ani nepodali ruku, keď som prišla. Keď som odchádzala, ležali a plakali pri zlatej truhle ich milovaného psa vo vykopanom hrobe. Zažila som politikov, ktorí plakali, keď som im vystavila účet. Poznám človeka, ktorý rozosmeje celé mesto. Keď som mu uspávala koňa, bol to najnešťastnejší človek na svete. Veľmi plakal, keď si odstrihol z hrivy mŕtveho koníka,“ hovorí a zamyslí sa. „Najviac sa bojím o ľudí, ktorí neplačú. Ten ich vnútorný boj musí byť strašný, mám o nich strach, aby si niečo nespravili,“ hovorí lekárka, ktorá pri odchode každému ponúkne, že mu zoženie šteniatko z útulkov, pre ktoré pracuje.
Kone i škrečka
Zvieratám pomáha na druhý svet šesť rokov. Každý týždeň uspí aspoň jedno, za rok ich je vyše päťdesiat, z toho viac ako 10 koní a poníkov. Keď ju raz volali do Trnavy, aby utratila škrečka, myslela si, že si z nej niekto strieľa. Keď však prišla do rodiny zistila, že ľudia vedia byť veľmi fixovaní nielen na psov a mačky. Utrácala aj hada, leguána, či zajacov.
Po jej prvej injekcii zvieratko zaspí, druhá zastaví srdiečko. Psíka počas eutanázie, pri ktorej sme boli, stále v náručí držala 23-ročná dcéra. V tejto rodine prežil takmer 14 šťastných rokov.
„Majitelia vždy môžu nezvratnú eutanáziu stopnúť,“ hovorí lekárka, ktorá ju nikdy ani nezačala, ak si nebola istá, že je posledným riešením. Aj preto jej množstvo psov ostávala zo začiatku doma. „Kedysi som mala najstarší senior klub z okolia,“ spomína na začiatky veterinárka, ktorá takto dochovala psov ešte aj ďalšie štyri roky. S majiteľmi si poplače často aj ona, lebo je to pre ňu očista. To, čo robí pre zvieratá, zmenilo aj jej názor na eutanáziu ľudí.
„S priateľom sme motorkári. Ak by bola eutanázia zákonná, a jeden z nás by veľmi trpel, verím, že by mi pomohol a ja jemu. Táto práca mi dala obrovskú úctu k životu a keď odchádzam od vážnych prípadov, rozmýšľam, či vôbec máme právo niekomu zobrať život a či sa nehrám na Boha. Vždy,“ prizná sa výjazdová veterinárka, ktorú ničia iné veci, než to, že utráca zvieratá.
Ostať až do konca
„Psychicky ma ničí, že niekto je schopný mi do kufra naložiť zviera ako kus handry v jeho posledných hodinách. Úplne bezcitne. Jeho najintímnejšiu chvíľu potom zdieľam niekde na parkovisku, kde ho utrácam. Cítim sa ako vrahyňa. Každého takého psíka oplačem sama, že musel mať hrozný život, keď jeho majiteľ je taký sebec, že ho v poslednej chvíli nedokázal ani pohladkať a byť pri ňom,“ smutne povie veterinárka. Mnohé zvieratá idú po smrtiacej injekcii do spaľovne alebo si ich majitelia zakopú doma na záhrade. Každé piate zvieratko ide od veterinárky do spaľovne.
Aj preto výjazdovú veterinárku vymenila teraz v byte Alica Klamová. Prišla si pre psíka na kremáciu, majitelia mu už vybrali urnu. Rodina nedokázala prísť na kremáciu osobne, ale už pri prvom pohľade na pani Alicu im bolo jasné, že milovaného psíka dávajú do dobrých rúk. Prišla tak, ako sa na smutnú udalosť v rodine parí. V čistučkom osobnom aute, s čistučkou prepravkou na zviera a v tmavom kostýme.
„Ľudia naozaj bývajú prekvapení, keď ma uvidia. Milujem zvieratá. Mám aj hotel pre psov. Viem, ako ľudia dokážu za nimi smútiť. Zaslúžia si rovnaké dôstojné zaobchádzanie a rozlúčku ako my. Veď mnohé z nich sú plnohodnotnými členmi rodiny. Niektoré aj dve desaťročia. Smútok z ich straty s majiteľmi prežívam. Neviem to inak,“ vyzná sa Alica Klamová z Jabloňového, kde zvieratká osobne spaľuje podľa požiadaviek ich majiteľov.
Hotel i kremačné zariadenie
Za nápadom, byť úplne poslednou, kto milované zvieratá odprevádza, stoja dvaja muži. „Manžel s priateľom využili možnosť odkúpiť starú budovu družstva. Ako milovníci zvierat sme sa rozhodli, že sa pustíme touto cestou. Najprv to bol hotel pre psov, neskôr aj kremačné zariadenie,“ hovorí majiteľka Alica Klamová. Vzor hľadali v zahraničí a kremačnú pec kúpili v Anglicku. „Boli sme na Slovensku prví, takže to bolo komické, keď sme po prvý raz prišli na ministerstvo životného prostredia. Nikto netušil, ako to vlastne zlegalizujeme,“ spomína na začiatky Klamová.
Kremáciu robia osem rokov, mesačne takto odprevadia na poslednú cestu 20 zvierat. Zažila už rôzne situácie. Nedávno mali veľmi emotívnu kremáciu. Hudobníčka odprevádzala milovaného psa. Hrá vo filharmónii a v obradnej miestnosti mu spravila koncert. Hrala etudu od Hectora Berlioza. „To bolo tak krásne, že mi za dverami slzy padali po lícach. Všade bolo ticho, aj psíkovia v hoteli zmĺkli. Nič. Len nádherná hudba, ktorá sa šírila celým okolím. Ja som si pripadala, akoby som na chvíľu vstúpila do raja. Jej psík musel byť veľmi šťastný a milovaný,“ spomína milovníčka zvierat. Zmierniť smútok majiteľov sa snaží aj tým, že si môžu spopolnené ostatky odniesť v nádherných umeleckých malých urnách, či záhradných pamätníkoch. Nikdy nezabudne zo zvieraťa odstrihnúť na pamiatku aj kúsok srsti.
Klamová nesúhlasí, keď sa jej pýtame, či nemá smutnú prácu? „Vypočujem si veľa príbehov. V podstate som aj psychológ. Ľudia mi ďakujú, keď odchádzajú, že mohli takto prejaviť poslednú česť zvieratku. Raz našiel jeden pán na ulici mačičku a nevedel ju zachrániť. Bol zúfalý, ale povedal mi, že pre neho je o jedno percento tá bolesť menšia, keď jej mohol urobiť dôstojnú rozlúčku,“ vysvetľuje pani Alica, ktorá celú odobierku zvieraťa z domu na cestu do Jabloňového robila veľmi dôstojne. Tvrdí, že sa už po tých rokoch vie odosobniť.
Ľudia nie sú zlí
Ľudia sa po kremácii lúčia s milovanými zvieratami rôznymi spôsobmi. Rozprášia ich na miestach, ktoré milovali. Organizujú dokonca posledné rozlúčky zvieraťa s celou rodinou, či rozptyl popola v okolí. „Pri borovicovom lese mám rozptylovú lúčku Bola tu pani, ktorá mala mačičku a že doma by jej urnu nezvládla. Býva v paneláku a tak ju nemala kde rozptýliť. Lúka bola pokosená, voňavá, tak bola dojatá, že sa mi hodila okolo krku a povedala, že toto je najlepšie miesto pre jej mačičku,“ spomína na emotívne chvíle so slzami v očiach podnikateľka. Dnes už chápe aj tých majiteľov, ktorí si urnu s pozostatkami nechajú doma.
„Je im ľahšie, že sú zasa všetci spolu. Často mi posielajú obrázky miesta, kde majú urnu položenú. To sú celé oltáriky a pamätníky. Naozaj majú z toho také uspokojenie, že aj keď v inej forme, ale ešte je ten psík či mamička s nimi doma. Každý to cíti inak. Niekto je taký zúfalý, že psíka im iba odveziem a na druhý deň si prídu iba po urničku. Vidím na nich, ako celú noc preplakali,“ hovorí podnikateľka. Ak odváža psíka na kremáciu bez rodiny, obrad mu urobí aj tak a majiteľom pošle fotografiu.
„Často počujeme, že ľudia sú zlí. Nesúhlasím! Ja naozaj tvrdím, že ľudia nie sú zlí. Pri práci sa stretávam s rôznymi ľuďmi a s rôznymi reakciami. Milovníci zvierat určite nie sú blázni. Raz prišla skupinka ľudí a pochovávali sme leguána. Urobili takú milú príjemnú zábavu na úrovni. Celé to poňali ako happening. Bolo to veľmi milé a bolo na nich vidieť, ako mali zvieratko radi. Niekto veľmi veľmi plače a je zúfalý, iní nahodia masku,“ rozpráva Klamová a dodáva, že ona verí na psiu dušu.
Na druhý breh
„Verím, veď pracujem aj so živými psíkmi. Pes má dušu! Priatelia mi zo žartom hovoria, že som prevádzačka psích duší na druhý breh. Táto práca mi dala pocit obrovskej slobody. Milujem zodpovednosť a mám z toho všetkého dobrý pocit, že to zvládam. Ísť inou cestou úrovne rozlúčky. Aj keď robím aj pojazdnú kremáciu,“ spokojne povie pani Alica, ktorá už vyrába aj pamätníky pre psov do záhrady.
Keď skončí, zabuchne dvere auta, kde predtým naložila psíka, ktorý bude majiteľom veľmi chýbať. Na druhý deň si pre neho prídu a malú urnu si odvezú domov. Spolu s troma maličkými vrecúškami s popolom. Jedno rozprášia v parku, kam s ním chodili, jedno na záhrade na strednom Slovensku, kde sa spoločne roky tešili s priateľmi a tretie pocestuje až k ďalekému brehu francúzskej riviéry, kde sa zvykol pri mori blázniť s rodinou dlhých 14 rokov.
Alica Klamová.
Prečítajte si aj Lebo VECI jednoducho neplačú!
