|
Spomínate si, kedy ste naposledy písali list? Spisovateľka Jaroslava Blažková ich napísala trinásť. Trinásť prozaických zastavení z Kanady adresovaných priateľke E. tvorí knižku Happyendy (ASPEKT 2007). Autorka ich písala v období, keď sa starala o manžela – Dušičku, Vtáčika, Chudáčika, ktorého postihla mŕtvica. Ľútosť alebo sebaľútosť by ste však v knižke hľadali márne. Naopak, autorku život baví a na každej knižnej strane ukazuje, prečo by mohol baviť aj nás.
Jaroslava Blažková je jedna z najčítanejších autoriek šesťdesiatych rokov 20. storočia, autorka kultového románu Nylonový mesiac. Po emigrácii do Kanady v roku 1968 však bola vygumovaná z čítaniek. Po Nežnej revolúcii začali postupne vychádzať reedície aj nové knižky pre deti a mládež, neskôr aj tie „dospelácke“. Jednou z nich sú Happyendy, plné autorkinho neutíchajúceho láskavého humoru.
Drahá E.,
ako vidíš, moje fňukanie o dňoch, v ktorých sa nič nedeje, je iba dôkaz mojej nevšímavosti a lenivosti ducha. Veci sa dejú! A aké!
Toť večer som v televízii videla reportáž: Manžel istej veľmi slávnej ženy mal narodeniny a ona preňho ako dar zorganizovala povolenie zoologickej záhrady, aby mohol vstúpiť do klietky s tasmánskym drakom. Jašter pretrváva zvyčajne v katatonickom stŕpnutí, no – asi vzrušený návštevou celebrity – prebral sa, skočil a oslávencovi odhryzol nohu.
Hneď sa tam vrhli strážcovia, nohu oblude vyrvali, a už húkali sanitky a v špitáli pohotovosť. Odhryznutú nohu prišili späť.
Televíznemu štábu sa, žiaľ, nepodarilo byť na mieste, keď sa dráma odohrávala. Kamery sa dohrnuli, až keď bolo po čine, ba aj krv zmytá. Vieš si predstaviť, ako ľutovali! Mohli ukázať iba klietku – dosť veľký, dvojito oplotený priestor s betónovou vodnou mlákou. Mohli už nasnímať len hrdinu dňa: tasmánskeho draka. Je to jašter veľký zhruba ako aligátor, tučnejší, so záhybmi sivej kože pod papuľou, ozaj ohyzdný zver. Už zasa predstieral katatonický spánok, len tu a tam pootvoril ťažké viečka a zaškeril sa do kamier zlomyseľne a uspokojene. Pripomínal generalissima Stalina.
Človek sa musí zamyslieť: Čo viedlo hviezdu, aby mužovi zorganizovala k narodeninám také privilégium? Má ho azda za rytiera, čo ako svätý Juraj v brnení môže zväčšiť svoju slávu iba tým, že premôže draka?
Alebo ho vyprovokovala a manželia sa stavili: „Ty chudák, ty sušienka, ty padavka úbohá, o čo, že sa do klietky neodvážiš?“
„A o čo, že sa odvážim!“
Potom už nemohol iné, než tam vliezť.
A možno ho kráska na dne duše nenávidí a celý happening zosnovala ako nádhernú pomstu: „Ja ti ukážem, ty idiot! Ja ti tie tvoje idiotské narodeniny osolím, že na to do smrti nezabudneš!“
A osolila.
A idiot na ne do smrti nezabudne.
Celá tragikomédia môže byť aj dôkazom, že smotánka sveta je taká rozmaznaná luxusom, taká omrzená radovánkami, že keď si chce ozaj prežiť čosi extra, musí si dať tasmánskemu baziliškovi odhryznúť nohu.
Táto príhoda ma vedie aj k nedávnemu rozhovoru s kamarátkou Miladkou. V lete oslávila bez krkolomností osemdesiate štvrté narodeniny, ale nedaj sa klamať číslom, je stále ohromná fešanda.
Zatelefonovala mi (žije v Ottawe) a sviežim hlasom švitorila:
„Počuj, Jarka, vieš, že teraz všade razia heslo ŽIŤ TREBA NEBEZPEČNE? Dosť som o tom rozmýšľala a potom som si povedala – dobre! Keď nebezpečne, tak nebezpečne. A tak som sa rozhodla, že to urobím.“
„A čo, preboha? Kúpiš si motorku?“
„Nie, nie.“
„Budeš chodiť po vykričaných krčmách a nadväzovať známosti?“
„To vieš, že nie!“
„Začneš hazardovať na burze?“
„Božechráň!“
„Tak čo?“
„Rozhodla som sa, že si kúpim poriadne, pohodlné kreslo!“
„To je ono?“
„Áno.“
„A v čom je to nebezpečenstvo?“
„V tom, že sa ešte odhodlávam na nové činy! Kto sa už v našom veku nanovo zariaďuje? A okrem toho, vieš, keď si sadám do svojho starého kresla, vysúva sa mi horná platnička.“
„Teraz už rozumiem.“
Neskôr som si lámala hlavu, čo za nebezpečenstvo by som si ešte vedela vymyslieť ja.
Vykradnúť sa v noci potajomky (keď už chudáčik Dušička spí) do nášho krásneho neďalekého parku a tam na tmavej oblohe pozorovať kozmické telesá? Ten park je vraj v noci jediným hniezdom tých, čo drogujú – tak mi to šuškala Holanďanka. Odkiaľ to vie, je záhada, sedí po nociach doma, rovnako ako aj ja. No na rozdiel odo mňa vždy všetko vie najlepšie. Vedela aj to, že drogy tam pašuje známy guelphský vietnamský gang.
Tá novinka mi naočkovala nápad: Čo keby som sa ozaj odvážila do toho parku (v noci!), po rokoch si tam splašila drahocenný SPÍD a o vlas unikla (prípadne neunikla) guelphskej protidrogovej polícii? Mohla by som získať tie zázračné biele kolieska a zasa produkovať svieže, svižné texty!
Veď tak sme sa kedysi, všetci nádejní majstri slovenskej literatúry, kŕmili dexfermetrazínom a písali sme, len tak hučalo. Kamarát Johanides mal celú zložitú procedúru: zapíjať kolieska červeným, dobre schladeným vermútom, trošička minerálky pribišovky a vyšľahané vaječné žĺtka, ale bez soli a vždy na lačný žalúdok. Tie nádherné časy! Také optimistické, také naivné, také nebezpečné! Na tej zakázanej jabloni uprostred raja asi rástli ohnivé jablká celé zo spídu, logicky servírované z papule hada. Nevedomý pár neodolal a osudovo zlovestné pokušenie vábi dodnes.
Čo iné by som ešte mohla?
Do pochybných krčiem nepoleziem (hoci do jednej z nich chodia básnici). Čo by som tam robila, keď mi moje stupídne obličky nedovoľujú piť, nikdy mi nedovoľovali, starí kamaráti – kluboví vtáci – mi to dodnes zazlievajú. Po pochybných známostiach už vôbec netúžim, ba ani básnici ma nevábia. Odolávam teda, plná cnosti.
No cnosť sem, cnosť tam, ono je to, Evi, prosté: ja sa do parku aj do krčiem bojím. Ľahko sa mi predstiera pevný charakter. Veď by ma tam obrali ako kavky, možno by mi aj moje drahé okuliare dokaličili. A čo moje vnúčatá – ich Baba – vykričaná narkomanka? Musím zostať pekne v teple, strážiť Chudáčika a nanajvýš si čítať torontský Sun, celý zasvätený hororom v Ontariu.
A kto sú vôbec tie autority, čo razia heslá ako ŽIŤ TREBA NEBEZPEČNE!?
Ja mám nebezpečenstva dosť, keď denne leziem hore po schodoch alebo keď sa v zime brodím kanadským snehom, hore sypkým, vospod ľad. Aj s vriacou vodou narábam, keď si trikrát denne zalievam čaj z paliny a medvedice obecnej, zaručený životabudič. A keď ktosi zazvoní, hlbokou tmou idem k dverám. Otváram na štrbinu, vonku stojí Číňan zababušený do vetrovky, strká mi prospekt a pýta sa, či si nechcem dať zaviesť plynový kozub. No, kozub by sa zišiel, aj plyn zaviesť, táto predstava mi hneď vnuká ešte iné dramatické možnosti. Keď to však všetko zrátam, zisťujem, že na nebezpečenstvá mi chýba prebytok bujnosti, nemám na to, aby som ešte provokovala osud. Niečo mi však predsa zíde na um: nezadržateľne sa blížia moje nehorázne, necudne okrúhle narodeniny. Čo by som si vymyslela za extra pôžitok? Do klietky s baziliškom – nie.
No možno... Čo keby... Čo keby som si obstarala nové, veľmi dobré kreslo?
Viem, že jestvujú také, čo v nich telo leží nízko a nohy vysoko, to by sa moje praskajúce cievy zaradovali! Dokonca sú vraj aj také kreslá, čo ku všetkému ešte aj masírujú zátylok. Aj ja mám vystúpenú platničku. Na moj dušu, možno si ja to kreslo kúpim a budem si v ňom pekne v pohodlí NEBEZPEČNE ŽIŤ!
Drahá Evi, nežiada sa aj Tebe trochu hazardu?
Pamätáš, ako sme si zamlada hovorievali: Trochu života do toho umierania!
Objíma Ťa
Tvoja riskujúca
Prečítajte si aj Jana Juráňová: Hodinu po saune je žena najkrajšia
