|
Veľa sa popísalo, veľa povykrikovalo, veľa emócií pretieklo dolu Dunajom v ostatné dni. Niektorým tečú nervy, niektorým pretiekol pohár trpezlivosti. Kvôli čomu vlastne?
V Starom Meste Bratislavy to vrie. Poslanci Starého Mesta schválili neslávne známe VZN, ktorým sa snažia upraviť otváracie hodiny podnikov v tejto mestskej časti. Už sa o to pokúšali v minulosti, teraz znova, v októbri budú asi zas. Emócie, ktoré však vyvolalo utorkové schválenie VZN-ka vyeskalovali do nevídaných rozmerov. Starosta Števčík sa najprv tvári ako veľmi stojí za poslancami, následne zvolá tlačovku, že VZN nepodpíše, okydá predchádzajúcu starostku, o pár dní neskôr zasklí už úplne všetko, potopí „svojich“ poslancov, lebo on s ničím nesúhlasil, nič nepredložil, nič nechce a vôbec. Vlastne netuší, prečo tá hystéria. Počas celého tohto maratónu sa vznáša nad ním obláčik jeho zbožného želania, aby sa v piatok nenaplnili fejsbúkové prognózy Party u Rada, kam sa chystali tisíce ľudí.
Bola som tam. Na tej party. Ale aj inde v meste. V mojom meste, v tom, kde som sa narodila, kde som vyrastala, prežívala prvé lásky, trápenia, radosti, túlačky a objavy. V augustových teplách, ale aj v januárových kosách, v novembrových vlhkách, ale aj v marcových sviežostiach.
Spolu so mnou aj priatelia, kamaráti, známi, ale aj úplne cudzí ľudia. Náhodní návštevníci a rovnako aj štamgasti, ktorí zbehli len pár poschodí nižšie zo svojich bytov na terasy miestnych podnikov. V mojom meste bolo krásne.
S postupujúcim časom ľudí z terás ubúdalo, mesto by sa aj chcelo ponoriť do príjemného šera, avšak z niektorých, notoricky známych podnikov hrala hudba tak, že ste nepočuli na ulici vlastného slova.
Starosta sa vyhovára, že poriadok v meste nevie zabezpečiť, keďže mestskí policajti patria pod magistrát a tí „zelení“ pod ministerstvo vnútra. Ale ako je možné, že v ten piatok ich boli priamo pod jeho domom desiatky a desiatky povolaných, napríklad aj z Petržalky? A ďalšie desiatky „zelených“ im prišli „na pomoc“ tiež?
Aj v tomto svetle jednoducho nerozumiem, ako je možné, že sa nedá v súčasnosti platné VZN vymáhať normálnou koordináciou Starého Mesta s bratislavským magistrátom? Prečo zrazu ide vymáhať vypnutie reproduktora priviazaného o bicykel pred domom starostu celou skupinou policajtov, ale o pár hodín neskôr, napríklad o tretej hodine ráno, sú stále na pešej zóne podniky, kde sú repráky priamo vonku a hudba huláka tak, že ju počujete o niekoľko ulíc ďalej? Ako je možné, že tu nieto starostu, ktorý by sám prišiel medzi ľudí a spýtal sa ich na názor?
A tu sa presne otvára ten priestor na odpoveď – ľudia spolu nekomunikujú. A už vôbec nie v moderovanej diskusii, necítia aktívny, profesionálny záujem zo strany svojich komunálnych zástupcov vyriešiť problém a vyriešiť ho koncepčne. A pritom je veľa ľudí žijúcich na pešej zóne, ktorí úplne chápu to, že pešia zóna má svoju zvukovú kulisu. Čo však nechápu je, prečo sa ich nikto nepýta, ako to vidia oni. Že hluk je iba minoritná časť celého radu neriešených tém. Že horšie ako hluk sú basy, ktoré nepočujete, len cítite. Že horšie ako hluk je znášať pocit nebezpečenstva. Že nevidia dôvod, prečo by za ich dane nemal byť chodník po nočnom žúrovaní ráno úplne čistý. Že chcú viac podnikov, kde majiteľmi sú príjemní a poctiví ľudia. Že už nechcú viac vyrúbaných stromov. Že chcú kompetentné rozhodnutia. Že politikárčenie a ostré delenia na dobrých a zlých ich jednoducho nebaví.
Hystéria okolo VZN opäť ukázala, ako nesprávne naši volení zástupcovia komunikujú so svojimi voličmi. Ale aspoň sa konečne obraciame k tomu, že sa ideme snažiť o nachádzanie cesty k riešeniu. Že chcú spojiť sily profesionáli, ale aj široká verejnosť. Síce to malo nastať predtým, ale vďaka aj za toto.
Veď tu chceme žiť a naše (spoločné) mesto aj naozaj používať.
Prečítajte si aj Aby Slovensko nezhnedlo!
