|
Vyštudovali ste Katedru vzdelávania dospelých Univerzity P.J. Šafárika v Prešove. Nestali ste sa teda učiteľkou detí, ale učiteľkou dospelých. Prečo?
„Ja som pôvodne snívala, že budem právničkou, ale v tom čase nebolo ľahké sa na školu dostať, tak som sa ako humanitne zameraný človek s citom viac na ľudí ako na čísla, rozhodla študovať andragogiku, vzdelávanie dospelých. Keď som nastúpila na vysokú školu, bola revolúcia a odbor sa menil, tak som sa rozhodla prejsť na kombináciu so sociálnou prácou, lebo ma bavila psychológia aj sociológia. Rok som v sociálnej oblasti pracovala, ale najväčší zlom prišiel po pol roku, keď som zistila, že ja nechcem robiť s problémami ľudí a negatívnymi situáciami, ale s pozitívnymi vecami. Viac som sa začala zameriavať na manažment, ktorý som potom aj dodatočne doštudovala.“
Ako vás brali dospelí študenti?
„Rok po vysokej škole som prijala ponuku do Veľkého Krtíša, o ktorom som dovtedy ani nevedela, kde je na mape. Oslovila ma moja profesorka, že vzniká nadstavba pre dospelých a pre mňa to bola veľmi zaujímavá ponuka. Tú školu som zakladala, viedla ju, učila som. Bola to obrovská a hodnotná skúsenosť. Keď tam prichádzali noví študenti, tak im tí starší hovorili, že u Havrilovej sa nemusíte učiť žiadne poučky, ona sa vás stále bude pýtať na váš názor. Tým som bola známa, pretože mňa viac zaujímali osobnosti mojich študentov, ich názory, argumenty a to, či veciam rozumejú. Už to boli hotoví ľudia, ktorí mali 18-20 rokov, ja som mala vtedy 25. V princípe sme boli rovesníci, vedela som, že im musím byť aj partnerom v životných situáciách a často s nimi riešila vzťahy, tehotenstvo či problémy s rodičmi."
Dokázali formulovať svoje názory?
„Akonáhle som im dala pocit, že to, čo poviem, nemusí byť sväté a môj názor nemusí byť správny, brali to. Vedeli, že sa môžeme sporiť aj o také ťažké témy ako rasová nenávisť, rozvody a prideľovanie detí rodičom. To boli dôležité témy, keďže to boli budúci sociálni pracovníci. Mala som v triede aj fanúšikov skinhedov a ťažké typy študentov, ale keď zistili, že môžu mať iný názor ako učiteľ, ale musia si ho vyargumentovať, dokázali sme spolu zaujímavo diskutovať. Dokonca som sa viackrát ocitla v situácii, že som musela priznať, že sa mýlim, čo je veľmi ťažké, ak ste učiteľ, ale šlo to.“
(2).jpg)
Oslabí pedagóga, keď si prizná chybu?
„Určite nie.Je tam tenká hranica, netreba to robiť často, ale ak chybu urobíte, tak sa im treba ospravedlniť. V mnohom som sa učila ja od nich. Vždy som mala plán B. Ak som videla, že žiaci nezaberajú na nič, čo som pripravila, nemalo zmysel preberať látku, ale to, čo ich trápi. Na druhej strane musíte mať cit, kedy treba trvať na tom, že potrebujete napredovať v učení.“
Školu ste zakladali a viedli krátko po revolúcii, ako v časoch zmeny fungovalo školstvo?
„V roku 1994 sme zažívali úplne iný prístup školy, do škôl sa zavádzali nové metódy. Sama som sa snažila priniesť niečo nové, robila som vtedy aj v občianskom združení mesta Veľký Krtíš, vedela som, že tá škola mi je trochu malá, potrebovala som aj pohľad zvonku. Tam som sa dostala do kontaktu s ľuďmi, s rodičmi, s komunálnou politikou, veľkou politikou. Toto spojenie sa mi páčilo. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som zo školy odišla, Vedela som, že chcem robiť s ľuďmi, aj so školstvom, ale vedela som, že nechcem len učiť, školský svet mi prišiel veľmi uzavretý voči tomu, čo všetko sa vtedy dialo v spoločnosti.“
Školstvu sa venujete 22 rokov, z toho 13 rokov vzdelávaniu učiteľov – osem rokov v neziskovej organizácie Junior Achievement Slovensko a teraz štyri roky ako riaditeľka pre školstvo v Microsofte. Ako je na tom školstvo dnes?
„Ani výborne, ale ani katastrofálne, skôr v krízovom režime. Najväčší problém, ktorý ja vidím je, že nám dlhodobo chýba apolitická národná stratégia a vízia, aké školstvo vlastne chceme mať. A to nemusí byť o tom, či chceme centralizované alebo liberálne alebo len alternatívne alebo len domáce vzdelávanie a podľa toho systém nastavíme. Kým nemáme víziu a nebude záväzná pre všetky vlády, nepohneme sa ďalej. Najprv potrebujete víziu a potom spôsob, ako ju dostať do života. Celá debata sa u nás v časoch štrajkov učiteliek a učiteľov vedie iba o platoch a to je podľa mňa chyba. My máme aj vynikajúce školy s výborným vedením, učiteľmi a aktívnymi rodičmi a výbornými žiakmi. Potom máme školy so zlým vedením, ktoré nekomunikujú s rodičmi a majú aj horšie výsledky. Máme naozaj kritický a krízový stav. Máme veľa apatie, sklamania a frustrácie. Ak po 27 rokoch od revolúcie niečo zásadné nespravíme, bude ťažké krízu zastaviť.“
Pôsobili ste aj ako poradkyňa na ministerstve školstva. Môžeme sa dopracovať k apolitickej národnej vízii školstva, ak sa nám za 27 rokov vystriedalo 18 ministrov školstva z 10 politických strán a hnutí? Desať ministrov pritom zotrvalo v úrade menej ako rok.
„Minister nemôže byť v našom systéme úplne apolitický, to by nemusel byť problém. Ale štátni tajomníci a generálni riaditelia pod nimi by už nemali byť politické, ale odborno-manažérske funkcie, výmena vlády by potom nemusela mať taký dopad ako má dnes, že čo nový minister, to nová vízia. Ale to sa stále vraciame k tomu, že nemáme ten základ a víziu. Ja sa potom ani nedivím riaditeľom a učiteľom, že sú z toho zmätení a znechutení.“
Dôležitým prvkom v systéme školstva je manažment, ktorý nastavuje systém fungovania školy. Ako sa zmenilo vedenie školy od revolúcie?
„To je niekedy až kontroverzná téma, ale mne sa potvrdilo, že školy, kde je riaditeľom dobrý manažér, sa posúvajú. Sú to otvorené školy, kde má riaditeľ či riaditeľka stratégiu ako pracovať s učiteľmi, má stratégiu ako pracovať s rodičmi, so zriaďovateľom, nepodceňuje osobné hodnotenia učiteľov a je otvorený inováciám. Potom sú školy, ktoré vedú výborní pedagógovia a učitelia, ale nemajú manažérske zručnosti, lebo sa to nemali kde naučiť. Ja by som netrvala na tom, aby bol riaditeľom učiteľ, pedagóg, ale manažér, ktorý má víziu ako má škola vyzerať, ako bude fungovať. Samozrejme, že musí mať zástupcov, ktorí dokážu manažovať vzdelávací proces, pretože toto je v škole úloha číslo jeden. Mnoho škôl sa v tomto mení a dobrých manažérov pribúda, ale len z takej skupiny učiteľov, ktorí vždy mali presah a vnímali školu ako prvok ekosystému, ako časť komunitného celku.“
Ako sa zmenili učitelia? Najčastejšie dnes počúvame, že za ten čas stratili autoritu. Je to tak alebo je to zjednodušený pohľad?
„Je to vytrhnuté z kontextu, lebo učiteľ je súčasťou väčšieho celku a jeho autorita je často obrazom toho, ako tento celok funguje. Mrzí ma, že celospoločenská diskusia, aj diskusie medzi ľuďmi, sa mnohokrát zúžili len na otázku toho, či máme učiteľom zvýšiť platy. To je veľmi zlá cesta. To vnímam aj počas štrajkov a protestov, nie vždy je to šťastne odkomunikované, pretože takáto vyhranená požiadavka vyvolá vyhranenú reakciu zdravotných sestier, úradníkov, lekárov či nepedagogických pracovníkov, že keď im, prečo nezvýšite platy aj nám. My stále očakávame, že učiteľ bude v rovnakom nastavení a podmienkach ako bol niekedy. To vnímam ako chybu. Nemôžeme dnes očakávať, aby učiteľ fungoval tak ako 50 rokov dozadu, keď bol jediným zdrojom informácií a systém školstva to podporoval. Ja som takto brala moju pani učiteľku, ale keď už som učila sama, zistila som, že moji žiaci mali často lepšiu literatúru, lebo mali knihy zo zahraničia alebo mali medzi prvými internet a teda už o mnohých veciach vedeli viac ako ja. Ja som už nebola jediný zdroj, skôr sme sa bavili o tom, čo si prečítali a diskutovali spolu. Dnes nemôže byť učiteľ jediný, čo všetko vie, je to fakt a s tým je potrebné pracovať. Očakávania na učiteľa sú už iné, deti čakajú, že s nimi bude viac diskutovať a prevádzať ich štúdiom. Bude im supervízorom. Toto je veľmi ťažké, a nie je to len o učiteľoch, ale aj o deťoch a ich vzťahu s dospelými, teda aj o rodičoch. Mne sa ľudsky ani profesionálne nepáči, ako sa niektorí rodičia rozprávajú o učiteľoch so svojimi deťmi. Z minulosti si nepamätám, aby sa moji rodičia expresívne vyjadrovali o učiteľoch a rôzne konflikty predsa boli vždy. Dnes je, bohužiaľ, bežné, že niektorí rodičia znevažujú učiteľov. Ak niečo nie je v poriadku, treba to riešiť s učiteľom a deťom takto ukázať ako sa konflikty správne riešia. Aj takéto momenty budujú autoritu učiteľa.“
Vedia sa učitelia prispôsobiť svojmu nového postaveniu?
„Učiteľ sa musí zmeniť a prispôsobiť dynamiku aktuálnemu stavu. Ak to nedokážete, tak máte problém v akomkoľvek povolaní. Pomohlo by tomu, keby sme viac pracovali s učiteľmi ako s ľudskými zdrojmi, ako s veľmi hodnotným aktívom. Školstvo sa transformuje tak ako celá spoločnosť, a tým procesom transformácie by ale mal aj učiteľov niekto sprevádzať. Toto si myslím, že chýba a že sme to zanedbali. A potom aj debata o nich a ich autorite by bola podložená argumentmi a preukázanými výsledkami, bez toho je to veľmi emocionálne. My v Microsofte pracujeme s inovatívnymi učiteľmi, ktorí sú otvorení a chcú tú zmenu prijať, chcú v školstve zostať a robiť prácu čo najlepšie. Nielen nadávať na systém, ale skúsiť to zmeniť. Určite dnes máme viac inovatívnych učiteľov ako pred desiatimi rokmi, keď sme s našim programom začali, lebo pôvodní učitelia už inšpirovali ďalších. Ja vidím tú zmenu, ale vidím aj tých, čo už rezignovali. Viac sme sa možno mali s učiteľmi o reformách rozprávať, ukázať, čo chceme, potom nastaviť časový harmonogram a netlačiť okamžite na výsledky, lebo v školstve ich nevidíte hneď. Mnohých to znechutí a stratia sa v tom chaose, sú sklamaní a naštvaní, podľa toho aj pracujú a podľa toho ich hodnotia rodičia aj žiaci.“
Rodičia sú zase často znechutení, keď vezmú dvoje dieťa do základnej školy, kam chodili pred 30 rokmi a zistia, že sa tam vôbec nič nezmenilo. Sú znechutení právom?
„Sama nie som rodič, ale to, čo ja vidím v tej každodennej práci sú školy, ktoré rodičov zobrali ako dôležitých partnerov, ktorí môžu priniesť nové nápady. Dobrá škola je tá, čo tento prístup ocení. A tam sú rodičia menej sklamaní, lebo sa stali súčasťou transformácie školy. Na Slovensku máme viac ako 2500 škôl, a asi polovicu z nich som za svoj profesionálny život prešla. Keď v niektorých vidím tú šedú zborovňu, toalety, na aké deti chodia, aké majú okná a škaredé nepodnetné prostredie, tak sa pýtam, ako môže byť učiteľ inovatívny v takomto prostredí. Musíme investovať aj do prostredia, ktoré je dôležitou súčasťou pracovného života.“
Prebrali sme ministerstvo, vedenia školy i učiteľov, ako sa zmenili deti v školách?
„Dieťa je v celej debate o školstve najdôležitejší prvok, lebo je to o tom, aký z neho vyrastie človek. Doba, ktorú žijeme, je rýchla a veľa vecí sa mení v krátkych intervaloch. Deti už ani nechcú klasickú školu. My, čo sme zažili klasickú školu, porovnávame, ale deti, ktoré idú do školy dnes ako prváci, vyrástli v inom prostredí, žijú s technológiami, s rodičmi sa rozprávajú o všetkom, majú množstvo informácií. Škola a učiteľ by ich mali týmto svetom sprevádzať. Dnešné deti nezažili, že pani učiteľka vie všetko, oni si to vedia vygoogliť, nájdu si všetko, ale často nevedia s informáciami pracovať. Škola by im mala pomôcť zorientovať sa vo svete informácií a pomôcť im chápať súvislosti, kriticky myslieť a argumentovať. Je to generácia vyspelá a technologická a pokojne dokáže v prvý deň v škole zaskočiť učiteľku či učiteľa otázkou, čo má v osnovách až ôsmy ročník.“
Otázka teda už nestojí, či technológie áno alebo nie, ale ako ich využiť v prospech vzdelávania detí.
„Technológia je téma, ktorá ľudí rozdeľuje a nie je to správne. Technológie sú dnes v bežnom živote, aj v škole, ale dôležité je, čo s nimi spravíme. Ja pracujem v technologickej firme a prinášať inovácie do škôl je moja práca, ale nemyslím si, že tablet je najlepšia školská pomôcka. Zavádzanie technológii do škôl a do vzdelávania nie je jednorázový a rýchly krok. Mal by to byť dobre premyslený krok na konci procesu, ktorý nie je ľahký ani krátky. Vyžaduje poznanie situácie v škole, jasnú víziu, diskusiu so zriaďovateľom aj vedením školy, diskusiu s učiteľmi, chuť učiť sa od tých, ktorí si s technológiami už rozumejú, zapojenie rodičov, odborníkov, počúvanie žiakov, spoluprácu s externým prostredím. Zaviesť technológie do vzdelávania 21. storočia nie je o nakúpení množstva počítačov, tabletov, interaktívnych tabúľ a softwéru bez znalosti toho, ako ich správne a efektívne používať pre moderné vzdelávanie.“
Microsoft investuje do školstva v Česku aj na Slovensku, minimálne od návštevy Billa Gatesa v roku 2002. Čo mu to prinesie?
„Microsoft je komerčná firma a jeho prvoradou úlohou je vytvárať zisk a zhodnocovať hodnotu firmy, tak to v biznise je. Pracuje na tom, aby mal svojich užívateľov, ktorí budú využívať technológiu jeho firmy Microsoft však celosvetovo najviac zo zisku investuje do zlepšovania vzdelávania, prináša inovácie do škôl, dokáže školám pomôcť sa transformovať. My v Microsofte pracujeme s učiteľmi na celom svete desiatky rokov a veríme, že technológia má dôležité miesto v triede, ale čo je najdôležitejšie, veríme, že učiteľ je ten, ktorý má zásadný význam pri budovaní školy tretieho tisícročia a jeho miesto je nezastupiteľné. On má byť sprievodcom využívania technológii v triede. Ak budeme mať kvalitných a inovatívnych učiteľov, budú aj dobré školy. Ak učiteľa zbavíme strachu z technológií, prejaví sa to aj v škole pri výučbe
V školstve máme 80 percent učiteliek a často počúvame, že školstvo je prefeminizované. Je?
„V školstve je viac žien ako mužov a môžem povedať, že sú kolektívy, kde sú takmer samé ženy a jeden telocvikár, čo z pohľadu práce vôbec nie je dobré. Dobrá skupina je taká, kde je mužský aj ženský prvok. Nielen preto, aby mali deti aj mužské aj ženské vzory, ale pre úspech akéhokoľvek kolektívu je dôležitá diverzita - rôzne pohľady, rôzne zážitky, skúsenosti a energia. Je optimálne, ak je v kolektíve viac ako jeden muž, aby bola rôznorodosť názorov a riešenia situácii. Aj z ľudského hľadiska je najlepší zmiešaný kolektív.“
Je to stále tak, že ženy sú učiteľky, ale muž je riaditeľ?
„Myslím, že to sa už mení a nie je to tam až taký nepomer. Pred štyrmi mesiacmi som bola na porade riaditeľov štátnych gymnázií, a tam bola takmer polovica riaditeliek. To ma potešilo.“
Stále však školy podporujú rodové stereotypy o úlohe žien a mužov. To sa nemení alebo?
„Mení sa to, ale otázka je, či s tým, že sa to mení vieme žiť. Mení sa postavenie žien, prelínajú sa roly mužov a žien. Inak sa pozeráme na rozdelenie starostlivosti o deti. A s touto zmenou sa niekedy nevieme vysporiadať.. Nebavme sa o žene, len ako o tej, čo je doma a o mužovi, ktorý neumyje riad, ale donesie domov peniaze. Rodové stereotypy dokážeme búrať v tom dobrom, ak všetky podmienky v spoločnosti budú nastavené tak, aby sa každý mohol rozhodnúť podľa seba. Ak moja preferencia bude, že chcem ostať doma, mať tri deti a mám na to podmienky, tak pre mňa je to to správne. Ak sa iná žena rozhodne, že pôjdem hneď pracovať a manžel ostane doma, a má na to podmienky, tak je pre ňu správne toto. Správne je, aby sme systém nastavili tak, že dovolí ľuďom sa rozhodnúť podľa seba a okolie to nebude posudzovať. Nebudem ako žena doma odsudzovať ženu, ktorá ide pracovať a naopak. Možnosť slobodne sa rozhodovať vždy ide ruka v ruke s tým, že som za svoje rozhodnutie zodpovedná, ale aj s tým, že rozhodnutia druhých rešpektujem. Nebáť sa rozhodnúť, žiť svoje rozhodnutie a neodsudzovať rozhodnutie iných. To by malo platiť v škole, vo firme a v živote.“
Aká by bola vaša škola, po 22 ročných skúsenostiach v školstve. Ako by vyzerala?
„Niekedy som ten sen založiť školu mala, dnes už nie. Ak by som však bol a riaditeľkou školy, vlastnej alebo u zriaďovateľa, tak by boli dôležité tri veci. Prvá – chcela by som peknú školu, farebnú, s oddychovými zónami, aby sme sa tam dobre cítili. Druhá – veľmi by som sa venovala učiteľom, zodpovedne ich vyberala do tímu a pracovala s nimi, dbala na ich profesionálny a osobnostný rozvoj a hodnotenie. A mala by som peniaze, aby som ich mohla dobre zaplatiť. A tretia – veľmi by som sa sústredila na rodičov, pýtala sa na ich názory, vtiahla ich čo najviac do diania v škole a nastavila modernú komunikáciu, ktorá zefektívňuje prácu.“
A prečo už nechcete zakladať školu?
„Viac ma zaujíma ten komplexný a strategickejší pohľad na vytváranie podmienok v spoločnosti, aby takýchto škôl mohlo vznikať viac. Takže nie jednu dobrú školu by som chcela založiť, ale pomôcť dobre fungovať viacerým dobrým školám.“
(Rozhovor vznikol v spolupráci s firmou Microsoft)
Prečítajte si aj Učiteľky a učitelia stupňujú štrajk. Tento týždeň pridajú ďalšiu hodinu
