Keď v roku 1989 značka Donna Rosi vznikala, tak sme si nemali z akých značiek vyberať, teraz je ponuky nadbytok. Sme v obliekaní kreatívnejšie?

„Kreatívnejšie určite áno, lebo máme väčšie možnosti. Vidíte to aj na veľkom počte nových dizajnéroch, ktorí si zakladajú vlastné značky, hoci malé a veľmi lokálne, ale to ja beriem vždy ako plus. To, čo nám chýba je podľa mňa estetické cítenie, a to hovorím nielen o Slovensku, ale o strednej Európe ako celku, pretože nám chýba tradícia. Keď obdivujeme Francúzov alebo Talianov, tam má pekná móda tradíciu sto rokov, u nás asi 20 rokov. Ak nemáte vedľa seba pekné veci, nemáte sa ako učiť pekne sa obliecť, tvoriť pekne, pekne si zariadiť byt alebo kancelárií. Teraz sa už kreativita prejavuje vo všetkých smeroch, nielen v móde, ale aj v šperkoch, resp. v dizajne ako takom. Určite je to lepšie.“

 

Vieme si vytvárať vlastný štýl?

„Posledné roky už určite áno a veľmi tomu pomáha internet. Na mladých ľuďoch už vidno vlastný štýl, ktorý môže inšpirovať ďalej. V minulosti nebolo možné čerpať inšpiráciu z okolia – výklady, budovy, všetko bolo rovnaké, sivé, bez nápadu. Dnes je to lepšie. V Paríži, Amsterdame, Londýne ... človek sa prejde mestom (a ak si odmyslíme architektúru a históriu ako takú), môže sa kochať vysokou módou aspoň vo výkladoch. Už samotný pohľad inšpiruje. U nás sa prejdete nákupným centrom, kde sa stále opakujú tie isté značky. V zahraničí tak isto, ale stále tam fungujú štvrte, kde móda vyskakuje odvšadiaľ, je všadeprítomná a teda inšpiruje okolie.“

 

 

Ako v tom pomáha internet?

„Na internete si môžete nájsť svetové značky a všetky najnovšie prehliadky. Estetické cítenie získate tým, že si pozeráte pekné veci, a keď si ich pozeráte, niečo to s vami musí robiť.“

 

Chodíte prednášať do firiem o štýle obliekania. Vieme sa obliecť do práce?

„Sporadicky nás oslovia zúfalí šéfovia firiem, ktorí chcú od svojich zamestnancov, aby sa vedeli vhodne obliecť do práce. Lenže tých ľudí to nikto nikdy neučil a nevedia to. Nikde nás neučili, aký typ oblečenia je vhodný na takú a takú pozíciu. Tie pozície tu ešte nedávno ani neexistovali. Jedno školenie to nevyrieši. Veľký problém je ešte stále vhodne sa obliecť aj na pohovor, čo už si dnes viete nájsť na internete.“

 

Platí to pre mužov alebo pre ženy?

„U chlapov toto nikdy nebudete riešiť. Ak ide na pohovor na pozíciu, ktorá si vyžaduje oblek, tak si ho dá a vybavené. U ženy je možností výrazne viac a tak s tým majú problém. Nevedia si samé vybrať a odborné poradenstvo v obchodoch je veľká rarita. My na to máme v našich dvoch obchodoch dievčatá, ktoré školíme roky a stále sa učia, ale musím skonštatovať, že už vedia človeka nastylovať takmer na každú príležitosť.  U nás, myslím na Slovensku, nie sú ľudia motivovaní, pozícia predavačky býva väčšinou prestupná stanica, kým si nenájdu niečo iné. V zahraničí, keď idete do značkového obchodu, tak vám vedia poradiť. Príde k vám dáma v rokoch, ktorá sa vyzná a poradí vám. Kde to máte u nás?“

 

 

Keď ich vo firmách vzdelávate, dajú si poradiť?

„V dvoch firmách sa zamestnanci a zamestnankyne museli dať ohodnotiť pred všetkými, pretože oni mali dress code v zmluve. Výsledok bol veľmi zlý. Bolo to v Česku, jedna firma bola technická, druhá farmaceutická. Muži boli upravenejší, lebo si vzali oblek. Ženy, hoci to boli aj asistentky riaditeľov, teda ich pravé ruky, prišli v rifliach a tričku za desať eur. Cena nemusí byť podstatná, ale to, či tak tričko aj vyzerá. Snažíme sa im vysvetliť, že aspoň jedna časť toho, čo majú na sebe, by malo byť kvalitné a vyslovene slušné a pracovné. Niekedy stačí kvalitná šatka či šál. Veľakrát to nie je o peniazoch, lebo aj ľudia, čo majú vysoké príjmy niekedy nevedia čo si kúpiť. Vďaka reťazcom Zara, H & M atď sa dnes môže každý obliecť vhodne svojmu typu za pár eur.“  

 

Mení sa teda prístup žien k oblečeniu? Je pre nich dôležité?

„Pomaly sa to mení, doteraz to bolo o tom, že na to ženy nemali financie, resp. oblečenie nepovažovali za dôležité. Už teraz je to vidieť u žien v biznise, že oblečeniu prikladajú veľký dôraz. Najprv ženám stačilo, že sú za múdre, ale, keď už ste v istej pozícii, a je jedno, či ste muž alebo žena, musíte aj adekvátne vyzerať. Žena musí byť vždy upravená. Aj keď je 40 stupňov, tak má mať pančuchy, zakryté ramená, to sú elementárne veci, ktoré vyplývajú z jej pozície.“

 

A nie sú ženy upravené?

„Stále mám ženy aj na vysokých pozíciách, ktoré mi povedia, že sa nebudú maľovať, ani špirálu si nedajú. Aspoň už riešia oblečenie, s doplnkami sa to tiež mierne zlepšuje. Na generácii starších žien to vidieť nie je. Keď vidíte 65+ ročnú pani v zahraničí, je upravená. Je relatívne vzácne, ak takú dámu stretnete u nás. (Beriem do úvahy celé Slovensko). Idú ku kaderníčke, na pedikúru, ale raz za čas. Myslím, že už naša generácia bude iná, lebo už nebudeme pracovať na dôchodku len na to, aby sa deti mali lepšie. Viac sa budeme starať o seba. Po tých 15 rokoch, čo sa o ženy starám, tú zmenu postoja vidím.“

 

 

Čo tlačí ženy k zmene?

„Výzor veľmi rozhoduje vo vysokej pozície, čím ste vyššie, tým viac. Väčšinu žien na vysokých pozíciách máte v technických sférach, lebo tam je naozaj veľká šanca postupu. Kde robia veľa s mužmi vedia, že dobre upravená žena zmôže viac. Mám zákazníčky, ktoré denne chodia v ihličkách, nosia sukňu, sú upravené. Je to občas nepohodlné, no nikdy som ich nepočula sťažovať sa. Reálne majú skúsenosť, že keď idú rokovať a sú upravené, oplatí sa to. V každom prípade aspoň tie, čo poznám bližšie, sú upravené predovšetkým kvôli sebe, aby sa lepšie cítili.“

 

Treba zohľadňovať pri výbere oblečenia, či idete rokovať s mužom alebo so ženou?

„Podľa mňa nie, ale ženskosť treba dať do popredia vždy. Naša značka stavia na ženskosti ešte aj pri súčasných návrhoch športového oblečenia, lebo neviem, prečo by som nemala vyzerať dobre a žensky aj vo voľnom čase. Ja som vždy upravená nie pre ostatných, ale pre seba. Chcem krajšie prostredie, a prispejem tomu aj tým ako vyzerám. Ja jedine zvážim výšku opätku. Nikdy nebude upravená žena vyzerať hlúpejšie. Stále je to tak, že pri výbere medzi mužom a ženou vyhrá muž a medzi škaredým a pekným mužom vyhrá pekný muž, to je štatisticky dokázané prieskumom z Harvardu.  Keď s niekým rokujeme a príde v tričku a rifliach alebo príde upravený, je to rozdiel.“

 

Vy ste v módnom biznise začínali ako 15-ročná s mamou Milkou Harmathovou, ktorá značku založila. Aké to bolo?

„My sme dve sestry, sestra s mužom robili účtovníctvo, ja som brigádovala ako predavačka, lebo s tým bol vždy najväčší problém - nájsť dobrú. Myslím, že v každej firme by si mali deti prejsť pozíciami od piky, bola som v obchode, aj vo výrobe, dodnes deň predávam, aj keď už inak, mám na starosti zákazkové šitie, individuálnych klientov, uniformy. Mama bola vtedy sama, bolo jej treba pomôcť.“

 

S Emmou Tekelyovou a mamou Milkou Harmathovou na krste parfumu Donna Rosi.

 

Bola prísna?

„Neviem, snažila som sa a výsledky boli, takže sme nemali problémy (smiech).“

 

Bavila vás práce v pätnástich?

„Začalo sa to tak, že chcem ísť na dovolenku, ale mama mi nedala peniaze. Povedala, že keď si zarobím, môžem ísť. Robila som celé prázdniny od desiatej do šiestej, aby som mohla ísť na týždeň do Bibione. Ja som chcela veľa cestovať, takže som si na to musela zarobiť.“

 

Máte s mamou rozdielne názory na vedenie značky?

„Máme generačný rozdiel na biznis ako taký, na procesy, ale v princípe každá si robíme svoje.  Najmenej sa líšime v pohľade na módu, moja mama má veľmi dobrý vkus, v tomto sme si vždy sadli.“

 

 

Ako veľmi potrebujete využívať internet v móde?

„Móda zvlášť dnes stojí na internete. Nie v tom, či ju predávate cez internet, ale celý imidž tvoríte cez sociálne siete. Je to smutné, žiaľ ak chcete uspieť, neeixistuje nebyť na facebooku, instagrame, Youtube atď. Dnes k nám prídu dámy po 60-tke a keď sa opýtam ako nás našli – odpoveď znie – GOOGLE. Prípadne im to odporúčajú ich dcéra alebo vnučky.“

 

Ako sa dá v módnom biznise takto dlhodobo prežiť? Ako sa to podarilo vám?

„Uživiť sa s módou je ťažké. U nás rozhoduje servis. Tým nechcem povedať, že kvalita oblečenia nie je podstatná, ale to už je pre nás samozrejmé. U nás je to postavené na veľmi osobnom kontakte, klientky poznáte, konverzujete s nimi, u nás sú predavačky v stálom kontakte s ľuďmi. Pri zákazke je to ešte niečo iné, tu je miestnosť, kde si veci odskúšajú, kde si vypijú kávu, alebo mám zákazníčky, ktoré si sem donesú večeru a oddýchnu si zároveň po ťažkom pracovnom dni.“

 

S Ivanou Molnárovou, výkonnou riaditeľkou spoločnosti Profesia.

 

Ako sa to zmenilo vaším odchodom na materskú?

„Ja som určite oveľa produktívnejšia než som bola bez dieťaťa, ale je pravda, že som veľmi časovo disciplinovaná a mám ľudí, ktorí mi pomáhajú. Syn chodí do jasličiek a občas pomáhajú babky a ,samozrejme, Feďov otec pomáha denne, bez neho by to nešlo. Klientky sa tomu prispôsobili, čo bolo skvelé.“

 

Nosíte syna do práce?

„Nie, hoci by som mohla. Keď som s ním, venujem sa jemu, keď som v práci, naplno pracujem, takže si skôr flexibilnejšie nastavujem čas, kedy pracujem.“

 

 

Aké prehrešky vás na ženách vedia najviac nahnevať?

„Mňa irituje príliš krátka sukňa, lesklé pančuchy, ak prídete do práce v letnom tielku. Tiež ma hnevajú príliš obtiahnuté veci, zvlášť vo vyššom veku, priesvitné a okázalé kúsky oblečenia. U nás neexistuje elegancia a vytráca sa všade. Ženy sa často nemajú na základe čoho učiť a niektoré si ani nenechajú poradiť.“

 

A keby si nechali poradiť?

„Opakovala by som im, že žena má byť stále ženská a má sa dobre cítiť v tom, čo nosí. Inak to nemá význam. Kúpiť si niečo, lebo ste to videli v módnom časopise a nesedí vám to, je zlé rozhodnutie.“

 

 

 

Prečítajte si aj Ženy po štyridsiatke majú v móde vyhranený vkus, ale sú málo odvážne

 

 

Ženy v meste