|
Na letisku v Bratislave pozdravím dobrý deň, so slovami, nech sa páči, podám francúzsky pas. Slovenskí zamestnanci letiska zakaždým odpovedia po anglicky. Mám pocit, že ma berú za Francúzku, ktorá sa zo slušnosti naučila povedať dobrý deň a ďakujem.
Colník sa po anglicky pýta dcéry, či má v ruksaku tekutiny, tablet, počítač. Ona mu po slovensky odpovie, že nemá. On prekvapene, veď máte francúzske pasy, tak čo hovoríte slovensky?
Počítam moje roky na Slovensku a moje roky vo Francúzsku, približujem sa k číslu, keď to bude pol na pol, keď môj francúzsky život bude dlhší ako ten slovenský. Vo Francúzsku mi hovoria „vy na Slovensku“, na Slovensku mi hovoria „vy v tom Francúzsku“. Vo Francúzsku ma berú za imigrantku, na Slovensku ma označujú Francúzkou. Domov cítim vo Francúzsku cez deti a na Slovensku cez rodičov.
Po prílete na letisku v Paríži syn naradostene poznamená, že aké je príjemné opäť čítať všetky názvy vo francúzštine. Cestou z letiska, počas jazdy cez široké parížske bulváre, dcéra povie, že keď je v Paríži, cíti v sebe ľahkosť.
Predavač v športovom obchode v Piešťanoch ma pochváli, že ako pekne hovorím stále slovensky. Pani v obchode s výrobkami z olivového dreva v meste La Garde na juhu Francúzska sa po niekoľkých mojich vetách zvedavo opýta, že odkiaľ som. Keď poviem, že z parížskej oblasti, neuspokojí sa, keď poviem, že pôvodom zo Slovenska, uteší ma, že moja francúzština je veľmi dobrá, že len takmer nebadaný prízvuk v nej zostáva.
Dcéra číta svoje prvé knihy v slovenčine, občas sa ma spýta na význam slov, ako „bohovsky“ alebo „maznavo“. Keď sa ma pri čítaní francúzskych kníh spýta na francúzske slovo, častokrát jej musím odporučiť slovník. Hanbu za slová ktoré nepoznám, skrývam za argument, že hľadanie a overovanie v slovníku by mal byť pre ňu automatický reflex.
V piatkové augustové popoludnie sa v práci atmosféra uvoľní a z excelových tabuliek sa kurzor občas zatúla na internet. Z útržkov dialógu dvoch mladých kolegov pri sledovaní olympijských hier začujem slová Slovák, Slovensko. Na ďalší deň ráno v parku mi bielovlasý pán z diaľky kričí, videl som vášho Tótha, máte zlato, blahoželám. Vždy na vás myslím, keď v televízii hovoria o Slovensku.
V takých chvíľach sa cítim sama sebou, francúzskou Slovenkou.
Prečítajte si aj Návraty
