Vlastne ani neviem, ako sme sa dali do reči. Asi celkom náhodne, ako to už obyčajne býva na zastávke autobusu. Pršalo a jeden spoj vynechal. To už je dosť námetov na rozhovor aj pre celkom cudzích ľudí.

Ibaže od počasia a meškajúcej MHD sa to zrazu stočilo kamsi inam. A už to ani nebol rozhovor. Skôr dlhý trpký monológ. Trval možno len päť minút, ale mala som pocit, že je to celá večnosť. V rámci tých piatich minút som sa od pána v rokoch dozvedela, že Slovensko je najhoršia krajina pre život a vládne tu najhorší režim – demokracia. Že nikdy u nás nebolo tak zle, ako teraz. Nikdy sa toľko nekradlo. A to všetko preto, lebo policajti nič nerobia. Keby nastolili poriadok, vyzeralo by to inak.

Uf, celkom ma z tých jeho predstáv zamrazilo. On si však ďalej točil svoje. Filozoficky sa zahryzol do vysvetľovania, že demokracia je najhorší režim na svete. Lebo všade vládnu iba peniaze. Preto majú dôchodcovia malé dôchodky a preto ho lekári v nemocnici tiež odmietli operovať. A to všetko je dôkazom, že Slovensko je úplne najhoršia krajina, v ktorej sa možno narodiť.

 

Prečítajte si

Nechoďte proti sebe

 

Vyslobodil ma autobus, do ktorého naskočil. Úprimne sa priznám, že čierne myšlienky premohli aj mňa. Na malú chvíľu som si želala, aby ho ten autobus odviezol do naozaj najhoršej krajiny na svete, kde vládne najhorší režim a policajti nastoľujú poriadok. V hlave mi naskakovali spravodajské obrázky z mnohých krajín, ktoré sužujú vojny, teroristi, gangy, prírodné katastrofy a hlad. Čo by robil, keby sa narodil tam? V krajine, kde by si nemohol ani len ústa otvoriť – buď preto, že by kvôli hladu ani len nevládal alebo by to bolo zbytočné, lebo cez rachot zbraní by ho nebolo počuť alebo skrátka preto, že by za vlastný názor dostal rovno guľku do čela.

A potom mi ho prišlo ľúto. Veď to musí byť strašné, keď sa každé ráno zobudíte s pocitom, že ste na tom najhoršom mieste na svete. Musí to byť des, keď kráčate životom s takýmito myšlienkami. Keď ste tak naplnený negativizmom, že ho vychrlíte aj na celkom cudzích ľudí na zastávke autobusu a že preň nevidíte ani jedinú pozitívnu vec – hoci len takú „drobnosť“, že máte strechu nad hlavou, máte čo jesť a nebo nad vami je pokojné a modré.

Nakoniec som tomu starému hundrošovi bola aj vďačná. Uvedomila som si, že mi je strašne fajn a som šťastná. Aj vďaka tomu, v akej krajine žijem a aký režim tu vládne. A on nech si pokojne kráča ďalej svojím životom a nadáva na všetko a všetkých. Veď napokon vďaka tomu, v akej krajine žije, aj to môže. Len obávam sa, že toto mu tak rýchlo nedocvakne.

 

Prečítajte si aj Keď vám niekto potichučky vstúpi do života