|
Dnes je deň matiek. Každý rok sa pri tomto sviatku na chvíľu zastavím a premýšľam nad svojou mamou. Aká som jej vďačná za všetok ten čas, energiu, starostlivosť a výchovu, ktorú mi dala, a za pomoc, ktorú mi dáva ešte aj dnes. Za to, že ma naučila byť zodpovednou a nechala ma popáliť sa, aby som si nabudúce uvedomila, že TO už robiť nemám. Že ma veľa chválila za moje úspechy, ale zároveň ma vedela úprimne a na rovinu skritizovať, vďaka čomu som sa naučila sebareflexii, ktorá mi po celý môj doterajší život pomáha zorientovať sa v realite. Za to, že aj keď som jej jediné dieťa, síce so slzami v očiach, ale pustila ma do sveta a dala mi slobodu vlastného rozhodovania. Za tú obrovskú lásku, ktorú od nej dostávam a vďaka ktorej viem milovať aj ja. Snažím sa jej to hovoriť pri každej príležitosti, aj keď by si zaslúžila počuť to aj častejšie.
Tento konkrétny Deň matiek v roku 2016 je však pre mňa v mnohom iný, tak trochu zvláštny. V tomto období sa totiž rozpútala mediálna búrka okolo môjho príchodu do parlamentu s dcérou, ktorú som mala uviazanú na sebe v šatke, pretože ma ochrankári nechceli s ňou vpustiť do rokovacej sály. Zostala som šokovaná dvakrát. Prvýkrát priamo v parlamente, keďže mi ani vo sne nenapadlo, že moje malé polročné dieťa (spokojne sa hojdajúce v šatke na svojej mame) bude neželaným elementom v tejto inštitúcii, ktorá by mala ísť príkladom celej spoločnosti. Najmä, keď politické strany, z ktorých niektoré sú teraz aj vo vláde, sa pred voľbami predháňali s výrokmi, aká dôležitá je pre ne praktická pomoc rodinám a pracujúcim rodičom. Nehovoriac o tom, aká bola osobná reakcia pána podpredsedu parlamentu a zároveň odborníka na detskú imunitu, ktorý si dovolil poúčať mňa a moje „decko“ o tom, kam ho mám a kam nemám brať, keďže také malé dieťa by tam mohlo niečo chytiť. Podľa jeho rád by som s ňou najbližší rok nemala chodiť ani do supermarketu, či k lekárovi. Skrátka, kým som bola poslankyňa, ktorá chodila do práce sama, úsmevmi sa nešetrilo. Akonáhle som si DOVOLILA urobiť takú pre mňa prirodzenú vec, že som v čase obeda odskočila od stola a ponáhľala sa na Hodinu otázok s mojou dcérou, zrazu úsmevy vymenili začudované nesúhlasné pohľady. Už hádam ani nemá cenu opakovať, že som nebola v práci na 20 minút. Bola som tam celý deň až do skončenia rokovania, ale práve počas hodiny otázok mi prišlo úplne normálne, aby som tam vzala svoju dcéru, keďže by som tam s ňou nebola dlhšie ako 20-30 minút. Potom ju vzal môj manžel domov. A TO je prúser tejto krajiny. Že sa matka musí obhajovať, že musí bojovať o tak prirodzenú vec, ako je mať dieťa pri sebe. V iných vyspelých krajinách (ako príklad uvediem Holandsko, Belgicko, či Španielsko) je toto bežná vec a vstup s dieťaťom na pracovisko, kde to nie je preň nijak nebezpečné, nie je ani témou. Nikto sa nad tým nepozastavuje. To, čo sa stalo u nás, poukazuje na smutný fakt, že parlament je ešte stále nastavený na mužov a je mu cudzie, že medzi poslankyňami sú aj ženy, ktoré majú malé deti a zároveň chcú vykonávať svoj mandát. No, čo už, Národná rada si bude musieť postupne zvyknúť, že nejaké deti sa tam skrátka potulovať budú, či už budú pustené do rokovacej sály, alebo nie. Podotýkam, že syn poslanca Martina Poliačika bol minulý rok pozrieť svojho otca a bol vpustený aj do rokovacej sály (aj keď počas prestávky v rokovaní), média o tom dokonca aj napísali a zverejnili pekné fotky. Bolo to milé, nik nezúril.
Druhýkrát som bola šokovaná ešte viac. A to reakciami samotných ľudí – občanov tejto krajiny, najmä ženami. Toľko negatívnych, až kruto nenávistných výrokov na adresu môjho konania typu „chcela sa zviditeľniť na úkor svojho dieťaťa“, „prečo si nezaplatí opatrovateľku, keď má taký plat“, „nerešpektuje pravidlá“, „keď chcela dieťa, má teraz sedieť doma na materskej, a nie chodiť do parlamentu“, „to dieťa tým určite trpí, keď ho vláči kade-tade“, či urazené výkriky, ako „chce výhody pre seba, a čo my?“, „ja som si dieťa do práce vziať nemohla“, „chcem vidieť, ako by žena za pásom mala svoje dieťa pri sebe, to sa nedá!“, „nech rieši naše skutočné problémy a nie tieto banality“, a mnoho ďalších, som absolútne nečakala.
Čo z toho vyvodiť? V prvom rade to, že množstvo ľudí na Slovensku žije stále v nedostatku a preto sa pre nich táto téma javí ako nepodstatná, oni chcú mať vyššiu materskú, alebo rodičovský príspevok, chcú mať škôlku pre svoje deti, aby na ňu nemuseli stáť rady na zápis a „prihovárať sa u riaditeľov“, chcú byť za svoju prácu adekvátne ohodnotení, aby nemuseli závidieť poslancom ich platy. A chcú, aby práve tí poslanci riešili ICH problémy. Ďalšou skupinou sú ženy, ktoré chcú byť na materskej/rodičovskej plné tri roky a iný scenár si predstaviť nevedia, lebo sa o to nikdy nepokúsili alebo to nikdy nemohli zmeniť. Preto túto situáciu vidia len z pohľadu svojej optiky a uniká im, že toto nie je o mne a o pár poslankyniach s malými deťmi. Toto je o všetkých slovenských ženách, ktoré okrem toho, že sú mamami a milujú svoje dieťa, chcú a stíhajú popri ňom (nich) aj pracovať, pretože ich práca napĺňa a baví. A práve tieto ženy sú spoločnosťou dehonestované a kritizované. Rodové a tradičné stereotypy, ktoré tu stále prevládajú, tlačia ženu, ktorá porodí dieťa, do výlučnej úlohy matky, ktorá má sedieť doma a starať sa oň, bez ohľadu na to, aké má schopnosti a túžby. Potom sú tu ľudia (ženy aj muži), ktorí zvláštnym spôsobom trvajú na dodržiavaní pravidiel bez ohľadu na to, či tieto dávajú zmysel. Hovorím konkrétne o tých, ktorí mi vyčítali, že som si neprečítala rokovací poriadok a že kam sme to došli, keď už ani poslankyňa nedodržuje pravidlá. Táto črta je typická pre národ slovenský, ktorý z pohľadu histórie väčšinou len poslúchal so sklonenou hlavou a šúchal nohami. Nemáme v náture búriť sa proti zlým a hlúpym pravidlám, nevieme demonštrovať svoj nesúhlas tak, aby to bolo počuť, a aby s tým kompetentní boli nútení naozaj niečo urobiť. A potom tá, ktorá vystúpi z radu a odváži sa nesúhlasiť, je tu za 1/ blázna, 2/ zlú matku, 3/ oportunistku, ktorá sa chcela zviditeľniť atď. O rodovo predpojatých ľuďoch, ktorých je na Slovensku nemálo, sa nebudem ani bližšie vyjadrovať. Pretože tento pohľad v modernej spoločnosti jednoducho už NEMÁ MIESTO.
Za dôležité považujem na tomto mieste spomenúť záujem dieťaťa. Dieťa patrí k matke. A k otcovi. Tam je najspokojnejšie a najšťastnejšie. Preto by malo byť pri rodičoch čo najviac. A nik – ani štát, ani spoločnosť – nesmie rodičovi prikazovať a vnucovať mu svoj názor na to, ako má vychovávať svoje dieťa a čo je preň najdôležitejšie. Najlepšie to totiž vie sám rodič. Preto je len dobré a zdravé pre túto spoločnosť, aby zamestnávatelia vychádzali takýmto rodičom v ústrety a pokiaľ je to len trochu možné, uvítali deti na pracovisku, aby tak menšie detičky mohli byť v bezpečí svojej mamy či otca a väčšie sa naučili, čo ich rodičia robia a vyšli tak na chvíľu z bubliny ich detského sveta. Množstvo výskumov poukazuje na jednoznačne pozitívne vplyvy na deti, keď niekedy trávia čas so svojimi rodičmi v ich práci. Napríklad tento, ktorý urobila Harvardova univerzita v rozmedzí 10 rokov na vzorke rodičov a detí z 24 krajín sveta. Osobitnú pozornosť by som pri tom rada venovala noseniu detí v šatkách a nosičoch. O tejto téme sa na Slovensku tiež hovorí málo, a pritom je tak zásadná pre budovanie vzťahu medzi matkou (otcom) a dieťaťom. Nosením dieťatka v šatke či nosiči ste si nielen navzájom bližší, dieťa cíti tlkot srdca matky a to ho zákonite upokojuje až tak, že tam dokáže aj zaspať. Nehovoriac o pozitívnom efekte na zdravý vývin kĺbov, držania tela a motoriky dieťatka. Každý dobrý pediater vám povie to isté, len sa choďte spýtať. Preto som ani sekundu neváhala a vošla s dcérou do parlamentu. Pretože jej na mne v šatke bolo jednoducho dobre a v tej chvíli by jej nikde nebolo lepšie. Ani u opatrovateľky, ktorú mi tak vrelo viacerí odporúčali, ani v detskom kútiku. Ja osobne detský kútik, ktorý si ideme zriadiť s Luciou Nicholsonovou na vlastné náklady, využijem na prebaľovanie, prípadne kŕmenie mojej Zorky, určite ju tam zatiaľ nebudem nechávať s opatrovateľkou.
Takže čo ďalej? Ako sa popasovať s touto témou a ukazuje sa, že aj veľkou výzvou pre našu spoločnosť? Ja každopádne vytrvám a budem túto tému otvárať znova a znova, až kým nakoniec prestane byť témou. V tomto rozhodnutí ma uisťuje množstvo podpory či už od organizácií, alebo verejnej ochrankyne práv, kolegov poslancov, médií, veľkého počtu žien, ktoré vedia, že toto je pre ne, ale aj od mužov, ktorí si naplno užívajú rodičovstvo a chápu potreby svojich detí. Žijeme v 21. storočí, a žena má právo zvoliť si cestu práce popri materskej/rodičovskej, pokiaľ má na to vytvorené vhodné podmienky a práca ju nestresuje, ale naopak sa v nej sebarealizuje a teda ju robí šťastnou. Vtedy toto šťastie a spokojnosť prenáša aj na svoje dieťa. Zároveň však dodávam, že nie každá žena má partnera, ktorý je ochotný jej s dieťaťom pomáhať, či prácu, ktorá by ju napĺňala, preto je jej rozhodnutie zostať doma na „fulltime“ trojročnej rodičovskej takisto právoplatné. Ale prosím, neznevažujme ani jednu z týchto možností, dajme ich na rovnakú úroveň a nechajme ženy, nech sa slobodne rozhodnú. Toto je odkaz, ktorý by mala počuť každá slovenská žena, ktorá sa rozhoduje, či ísť pracovať popri materskej a má obavy z toho, že ju spoločnosť označí za „krkavčiu mať“. Pri tomto rozhodnutí matky by jej mal štát podávať pomocnú ruku a to tak, že jej
a) uľahčí prístup k práci (flexibilné formy úväzku, ktoré fungujú; práca z domu; možnosť priniesť si dieťa do práce alebo vytvoriť detský kútik v okolí jej práce),
b) poskytne služby uľahčujúce zladenie práce a starostlivosti o deti (miesto v škôlke pre každé dieťa od troch rokov; flexibilné otváracie hodiny škôlok prispôsobené pracovnému času rodičov),
c) podporí rodiny s deťmi tak, aby mať dieťa nebolo v tejto krajine luxusom, ktorý si vie málokto dovoliť (daňové úľavy pre rodičov malých detí; predĺženie možnosti poberať príspevok na starostlivosť o dieťa na deti vo veku od troch do piatich rokov; flexibilné poberanie rodičovského príspevku, aby matka, ktorá chce ísť do práce skôr ako o tri roky, mohla tento príspevok vyčerpať skôr a mať tak mesačne k dispozícii viac peňazí) a najmä (!)
d) ukáže, že vie pracujúce matky a ich deti oceniť a nie vyvolávať v nich pocit, že sú zlé matky lebo sa rozhodli popri starostlivosti o deti robiť aj niečo iné.
20. mája organizujem s veľkou podporou mojich kolegov, mnohých organizácií, zamestnávateľov a slovenských žien Deň, kedy vezmeme svoje deti do práce. Touto iniciatívou (ktorá vo svete funguje už dlhodobo) by som rada upriamila pozornosť na stovky slovenských firiem, ktoré majú detské kútiky, firemné jasle a škôlky alebo umožňujú svojim zamestnancom vziať si deti do práce. Ale aj na mnohé ženy, ktoré si svoje dieťa nosia všade, kde sa to len dá. Títo všetci si zaslúžia verejnú pochvalu a uznanie. A možno inšpirujú ostatných tak, aby sme sa postupne priblížili k tolerantnej spoločnosti, kde sú dvere otvorené každému a KAŽDEJ, ktorí jej chcú prinášať hodnoty. Pokiaľ máte chuť sa zapojiť, môžete mi poslať svoju fotku, kde máte svoje dieťatko so sebou v práci na Simona_Petrik@nrsr.sk a ja ich rada spoločne odprezentujem. 20. mája teda spolu vezmeme svoje deti do práce a ukážeme svetu, že je to OK.
Milé mamy, či už popri deťoch pracujete, alebo sa o ne výlučne staráte doma, všetky si zaslúžite uznanie, pretože aj práca doma, ktorá je neplatená, je nenahraditeľná a dôležitá. A ja vám sľubujem, že za vás budem v parlamente kopať a hájiť vaše záujmy.
Krásny Deň matiek!
Prečítajte si aj Poslankyňu Petrík nepustili na rokovanie parlamentu, lebo mala v šatke dcéru
