|
SEREĎ. Hneď ste si ju všimli. Chodila medzi panelmi s menami obetí, historickými fotografiami i barakmi plných utrpení a usmievala sa. Nie z nedostatku taktu a pokory k zdokumentovanému utrpeniu. Eva Mosnáková sa sama pre seba tešila, že sa do pracovného a koncentračného tábora Sereď nikdy nedostala.
„Môj príbeh je iný. Vlastne som tu mala skončiť pred 72 rokmi, ale nestalo sa. Mala som vtedy 15 rokov a s rodičmi sme sa sedem mesiacov skrývali pri obci Močenok pred nacistami. Nikto nás však neudal, hoci nacista Zimmerman zvýšil odmenu z 5000 korún na desaťtisíc a veľmi nás chcel chytiť. Vďaka odvážnym a statočným ľuďom sa mu to nepodarilo,“ vysvetľuje Eva Mosnáková a spomína mladého muža, ktorý ich neudal, ani keď ho mučilo gestapo. Zaklamal, že rodinu odviezol do neďalekého Maďarska, úkryt neprezradil. Jedného z tých, ktorí Eve a jej rodičom pomohli, si po vojne vzala za manžela. Svadbu mali potom, čo sa vrátil z koncentračného tábora v Mauthausene.
Z piatich barakov zrekonštruovali a sprístupnili dva.
Dvetisíc korún za Žida
Do Serede prišla Eva Mosnáková prvý raz až tento týždeň, na slávnostné otvorenie jediného pracovného a koncentračného tábora, ktorý sa na Slovensku zachoval. Počas druhej svetovej vojny posielali Židov na Slovensku do troch táborov – do Serede, Novákov a do Vyhní. „Zo žiadneho iného miesta však nedeportovali toľko Židov ako zo Serede. Táborom ich prešlo 16-tisíc,“ vysvetlil Martin Korčok, vedúci Múzea holokaustu v Seredi.
Lýdia Piovarcsyová, rodená Steinerová
Eva Mosnáková neprišla do Serede sama. Pod pazuchou sa držala s Lýdiou Piovarcsyovou, rodenou Steinerovou. Aj Lýdia bola dieťaťom, keď sa pre protižidovské zákony stala nežiadúcou osobou vo vlastnej krajine. Jej rodičia prišli po arizácii o významný antikvariát a neskôr aj o život. Mamu, otca i väčšinu rodiny poslali do koncentračných táborov, dokiaľ sa už nevrátili. Malá Lýdia sa schovávala pod cudzím rodným listom. Kým Evu Mosnákovú ľudia v okolí neudali, Lýdiu prezradili gestapu spolu s ďalšími 11 židmi, ktorí sa skrývali.
„Všetkým nám varila jedna Maďarka, skvelá osoba, ktorá sa s nami o všetko delila. Udala nás jej neter, ktorá bola slobodná mamička. Za každého Žida dostala 2000 korún,“ spomína Lýdia Piovarcsyová. Poslali ju do Serede a pred koncom vojny do Terezína. Prežila.
Novinár Juraj Alner, ktorý prišiel aj osobne, rozpráva príbeh starých rodičov, ktorých poslali do tábora v Seredi.
Dieťa číslo 10 000
Lýdia nebola najmladším dieťaťom v seredských barakoch. Soňa Goldenbergová sa priamo v tábore narodila. „Hovoria, že som mala číslo 10 000,“ spomína. Väčšinu jej rodiny poslali do koncentračných táborov, mamu nechali v Seredi, pretože bola tehotná. „Narodila som sa 10. decembra 1944 a pozrieť sa na mňa prišiel i obávaný Alois Brunner,“ rozpráva Soňa Goldenbergová. Jeden z najhľadanejších vojnových zločincov a pravá ruka Adolfa Eichmanna viedol tábor v Seredi bez milosti. Prišiel podľa rozprávania do pôrodnice a nahlas rozmýšľal, či nechá Soňu žiť alebo ju buchne o stenu. „Vraj sa mu v ten istý deň narodil v Berlíne syn a možno preto ma nechal žiť,“ tlmočí Soňa Goldenbergová spomienky svojej mamy.
Aloisa Brunnera nevolali Lovec Židov náhodou. Ako píše Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV bol rýchly, krutý a nekompromisný. Hneď ako ho prevelili do Serede, nechal Brunner zatknúť príslušníkov SS, ktorí znásilnili židovské ženy. Nebol to trest za znásilnenie, ale za zločin z hľadiska nacistickej rasovej politiky. Chaotický teror sa v tábore v Seredi zmenil na teror organizovaný.
Soňa Goldenbergová.
Chlieb za mlieko
Soňa Goldenbergová prežila v Seredi tri mesiace, potom ju spolu s mamou deportovali do Terezína. „Prežila som len vďaka mojej statočnej mame, ktorá svoj chlieb vymieňala za mlieko pre mňa. Keď sme sa z tábora dostali, mala som šesť mesiacov a 2 a pol kila,“ hovorí Goldenbergová. Lekári jej veľkú šancu nedávali, ale jej mama sa nikdy nevzdávala. Prežila koncentračný tábor a hoci mala celý život zdravotné problémy po cisárskom pôrode v Seredi, dožila sa 80 rokov. Soňa Goldenbergová vyštudovala a stala sa právničkou.
Dnes ju mrzí, že sa Slovensko so svojou traumou nevysporiadalo. „Hoci sa nám niektorí politici ospravedlnili, nevnímam to ako skutočný záujem vyrovnať sa s minulosťou. Je to jeden z dôvodov pocitu menejcennosti Slovákov,“ hovorí pani Soňa. Vidieť to hlavne na mladých, vraví a spomína pochody Nového Slobodného Slovenska, ktoré si ctí Jozefa Tisa. „Vidíte tam 15-ročných chlapcov v čiernych čižmách ako pochodujú na počesť Tisa. Od niekoho tie antisemitské názory musia mať,“ dodáva pani Soňa.
Expozícia Múzea holokaustu v Seredi.
Vzdelávanie v múzeu
Preživší, ich príbuzní i odborníci, ktorí v utorok na slávnostné otvorenie Múzea holokaustu do Serede prišli veria, že zrekonštruované budovy nebudú slúžiť len ako múzeum, ktoré dokumentuje utrpenie slovenských Židov na Slovensku. Dúfajú, že do Serede budú chodiť mladí ľudia do vzdelávacieho centra. „Všetkým školám na Slovensku sme rozposlali informácie, že môžu múzeum nielen navštíviť, ale že sme pripravení ušiť im program na mieru. Múzeum bude otvorené päť dní v týždni, od nedele do štvrtka od 9. do 16. hodiny,“ povedal novinárom Martin Korčok.
Herečka Zita Furková prišla na otvorenie do Múzea v Seredi, na ktorom desať rokov pracoval jej manžel, najznámejší grafický dizajnér Milan Veselý. Otvorenia múzea sa nedožil, prácu za neho dokončila dcéra Nina.
Prečítajte si aj Múzeum v Seredi má pripomínať utrpenie slovenských Židov
