|
Vždy tam bola, keď sme prišli. A aj keď ju nebolo vidieť, tak len preto, že na chvíľu odbehla, napríklad vysypať smeti. Najčastejšie sme ju videli v pracovnom úbore, lebo väčšinu času trávila upratovaním, skrášľovaním, zdobením. Až potom, ako keby za odmenu, sadla si a obdivovala. Vtedy si dala na seba kabát, niekedy aj klobúk a šatku. Takto vyparádená a spokojná sedela na lavičke ako na tróne a z hora sa na všetko pozerala. Keď nás zbadala, už z diaľky nás zdravila. Správala sa trošku tak, ako keby s nami súťažila: že prišla pred nami, že tam takmer stále je, že vynaložila veľa úsilia, aby to miesto skrášlila.
My sme na ňu nemali. Ani to nebolo našou ambíciou. No, možno nás trochu hnevalo, že posúvala hranicu. Najprv vysadila malé tuje. Tie sa však rozrástli a ako na potvoru rástli smerom na našu stranu, čím nás uberali o priestor. Vždy si nás veľmi pozorne obzerala. Raz, keď sme odchádzali, počuli sme ako sa nahlas sťažuje, že nie sme dobrí susedia. Vraj tam nechávame neporiadok, hovorievala a zrejme mala na mysli pár listov, ktoré v tomto ročnom období padali zo stromov. Upokojila sa až pri pohľade na kvety. Bolo ich tam veľmi veľa. More kvetov! Zdobených stužkami, v rôznych nádobách. Taký mala vkus, takto sa jej páčilo. Ale či aj jemu?
To sa nedozvieme. Jedno je isté, že ho milovala. Milovala až za hrob. Preto na cintoríne trávila toľko času, preto vysádzala more kvetov a ďalšie kupovala do džbánov. Preto presúvala hranicu k nášmu hrobu. Preto stále niečo vylepšovala. Dala postaviť lavičku. Potom ďalšiu – ešte väčšiu. V jej odkladacom priestore schovávala náradie, sviečky a iné potrebné veci. Žila tým. Tak milovala. A tak vyjadrovala smútok za manželom, ktorý ju predčasne opustil. Inak to nevedela.
Každý to robí tak, ako to vie. Moja kamarátka napríklad pred nedávnom usporiadala párty, na ktorú pozvala všetkých členov rodiny, blízkych a známych svojej babičky. Bola to narodeninová oslava pri príležitosti jej 100. narodenín. Chýbala len oslávenkyňa. Tá sa osláv nedožila, odišla pred niekoľkými rokmi, ale vďaka tej oslave – ako keby bola medzi nimi. Lebo podujatie bolo, povedala by som, dosť netradičné. Každý z pozvaných hostí mal za úlohu porozprávať svoju spomienku na babičku. Veľa sa pri tom nasmiali, podaktorí sa dozvedeli staré „novinky“, o ktorých nemali ani potuchy. Spomínali na veselú nôtu. Do konca niekto aj zaintonoval babičkinu obľúbenú pieseň, a tak aj spievali.
Niekto potrebuje zapáliť sviečku a rozžiariť ovzdušie okolo hrobu, iní rozpália svoju dušu a rozžiaria sa, keď hovoria o zosnulej osobe. Spomienky sú dar, ktorý nás spája s tými, čo odišli. Spomienky hoja bolesť, privolávajú úsmev a vedia robiť zázraky. Najlepšie, keď ich zdieľame s inými. Tak dnes, funkciu „zdieľaj“, ktorú veľmi dobre poznáme zo sociálnych sieti, využime naplno počas stretnutí na cintoríne alebo počas rozhovorov napríklad pri spoločnom stole. TO zdieľanie je viac ako more kvetov a sviečok.
Prečítajte si aj Zdvorilí a pozorní muži
