|
Ako ste sa dostali ku koňom?
„Môj otec pracoval ako vedúci dielní v jazdeckom areáli a cez leto ma brával so sebou do práce. On sa venoval robote a ja som sa obšmietala okolo koní. Mohla som mať vtedy asi 6 rokov. Neskôr som už pomáhala stajníkom s obriaďovaní stajní, starším dievčatám s čistením ich koní. A keď som takto celý deň pomáhala, dostala som za odmenu možnosť zobrať si von poníka. Poník bol veľmi rázny a s nikým sa nemaznal. Niekedy som ho len pol hodinu naháňala po boxe, aby som ho mohla nauzdiť a pritom ma nehryzol alebo nekopol. Sedlá v tom čase na poníky neboli. Jazdilo sa bez nich. Keď sa mi podarilo poníka nastrojiť, vybrala som si ho von na jazdiareň a pokúšala sa na neho nasadnúť z najbližšieho vyvýšeného miesta. Bola som samouk. Sama som sa naučila, ako ho ovládať a pritom nespadnúť, aj keď vyhodil zadkom alebo sa rozbehol. A že to bol riadny huncút, ktorý mal v obľube jazdcov skôr zhadzovať, ako ich nechať jazdiť. Ten ma riadne vyškolil. Dnešné deti už toto nezažijú. Koník len začne nečakane kráčať a už v panike kričia.“
Andrea Morávková. Foto - Do sedla
Z dievčatka v stajni sa stala dostihová jazdkyňa, ktorá sa rozhodla založiť si vlastnú jazdeckú školu. Prečo?
„Keď som pôsobila ako dostihová jazdkyňa na Dostihovom Závodisku v Starom Háji, časom som sa rozhodla zakúpiť si vlastného dostihového koníka, s ktorým by som tiež pretekala. V tom čase som už pracovala ako riaditeľka v Generali poisťovni a konečne som si mohla splniť svoj detský sen, kúpiť si vlastného koňa. Volal sa Monty a stále ho mám. Po čase som otehotnela a dostihy som musela zavesiť na klinec. Jazdila som si iba svojho Montyho, keďže to je veľmi charakterný a ohľaduplný koník. Už som nemohla jazdiť mladé dostihové kone, nabité energiou na rozdávanie, kde o riskantné situácie nebola núdza. Zrazu som musela riešiť finančnú otázku. Za ustajnenie koníka v Bratislave musíte mesačne platiť okolo 300 eur. Taktiež koníka musíte každodenne opohybovať, aby nestál celý deň v boxe. Uvažovala som teda, že ho predám, lebo popri bábätku, čo sa malo narodiť som veľa času na koníka nevidela. Avšak predať Montyho? Hľadala som teda iný spôsob, ako to vyriešiť. Začala som hľadať záujemcov o výuku jazdenia na mojom koni. Našla som si pravidelnú klientelu, ktorej som sa venovala. Môj bývalý tréner vyraďoval z dostihovej prevádzky koníka menom Tinky boy. Vedel, že sa o kone viem zodpovedne postarať a že kôň sa u mňa bude mať dobre. Preto mi ho ponúkol za nižšiu sumu. Pomaly som musela hľadať aj ľudskú posilu ku žiakom. A tak som začala uvažovať o založení si jazdeckej školy, ktorá funguje od roku 2010 a stále ju aktívne prevádzkujem.“
Foto - Do sedla
Dnes máte jazdeckú školu a občianske združenie Do sedla. Ako fungujete po siedmich rokoch?
„Ako som už spomínala, začínala som s jedným koníkom, ku ktorému časom pribudol ďalší anglický plnokrvník. Keď nájdete anglického plnokrvníka s dobrou a pokojnou povahou, sú to neskutočne spoľahlivé kone do jazdeckej školy. Keďže som sa pohybovala veľmi dlho v prostredí dostihového športu, mala som možnosť spoznať veľké množstvo týchto koní a vedela som odhadnúť charakter a povahu koňa. A tak sa stalo, že mi do stajne pribudol tretí Angličan menom Tajfún. Zistila som však, že váhová kategória niektorých klientov je príliš ťažká na jemné chrbty anglických plnokrvníkov. Preto som sa začala obzerať po plemenách koní so silnejšou konštrukciou tela. Postupom času členská základňa aj klientela narastala. Vychovala som si šikovných žiakov, ktorí si u mňa spravili skúšky základného výcviku a začínali sme sa zúčastňovať aj skokových pretekov. Na preteky však potrebujete veľa trénovať a mať aj vhodného športového koňa. A tu na rozdiel od bežných jazdeckých škôl som musela začať veci riešiť inak. Nemala som dostatok financií, aby som si mohla dovoliť kúpiť už pripraveného športového koníka pre žiakov. Takého som si musela vychovať. Zakúpila som preto kone so športovými predispozíciami a ja za pomoci mojej pravej ruky Majky sme ich začali pripravovať na skokové preteky pre pokročilých žiakov. Potrebovala som veľa spoľahlivých koní. U mňa kone pracujú pod jazdcom 1hod. a 2,5 hod. denne a 1 deň majú voľno vo výbehu. Poznám jazdecké školy, kde kone hlavne cez víkendy pracujú 6-8 hod. pod jazdcom. Avšak tento luxus pre kone musím niekde finančne vykompenzovať. Inak by sme skrachovali. Živiť 10 až 12 koní a mať na hodine 5 žiakov hovorí za všetko. To sa snažím vykompenzovať predajom a kúpou koní. Kúpim neprijazdeného alebo mladého koňa, profesionálne ho u nás prejazdíme a ak má vlohy, tak aj zaskáčeme. Chvíľu ho používame v jazdeckej škole, aby sme videli, ako sa správa pod začiatočníkmi a následne ho ponúkneme na predaj. Mám veľa spokojných majiteľov, ktorí mi o predaných koníkoch stále posielajú aktuálne informácie a fotky.“
Foto - Do sedla
Pracujú u vás s koňmi viac ženy alebo muži?
„Sme prevažne dievčenský kolektív. U koní to vždy tak bolo. V nižších skokových pretekoch sa tiež pohybujú prevažne ženy. Avšak vo vyšších pretekoch dominujú muži. Toto pravidlo neplatí u dostihového športu, ktorý je trochu tvrdší, vzhľadom na výbušnosť a povahu koní a šport ako taký. Tam dominujú muži a žena jazdkyňa je skôr výnimkou, ktorá sa musí presadiť v tomto tvrdom športe.“
S akými problémami sa stretávate najčastejšie?
„Tak ako je to aj v iných odvetviach, máme nedostatok kvalifikovanej sily na vyšší level trénovania. Je veľmi ťažné nájsť spoľahlivého, zodpovedného trénera, ktorý to vie s koňmi aj s ľuďmi a môžem si ho dovoliť zaplatiť. Pre začiatočníkov používam svojich členov, ktorých som si sama vychovala a vytrénovala. Tiež využívam externé služby tréneriek s licenciami. Keďže sa nachádzame v Bratislave, prevádzka jazdeckej školy je tu finančne oveľa náročnejšia, ako mimo Bratislavy. Jazdiareň, vybavenie, priestory na ustajnenie, starostlivosť o kone, to všetko si musím hradiť z príjmov školy. Zimné mesiace sme úplne v mínuse. V lete si preto musíme počas táborov zarobiť na celú zimu. Ostatné mesiace sme tak na hrane.
Určite by mám pomohli finančné príspevky, z ktorých by sme mohli hradiť náročnejšie projekty, ako je vybudovanie kvalitného jazdiarenského podkladu, zavlažovania na prašnej jazdiarni, zakúpenie jazdeckej haly, aby sme mohli jazdiť za každého počasia, potrebná je aj rekonštrukcia výbehov a postavenie ďalších a rada by som vybudovala sprchový box s teplou vodou. Taktiež by som rada pre zlepšenie zdravia svojich koní zakúpila solárium. Závodisko sa stará hlavne o dostihovú dráhu a požiadavky trénerov dostihových koní. Keď v ich areáli chce fungovať nejaký inak zameraný subjekt, musí počítať s tým, že vhodné podmienky pre svoje potreby si musí vytvárať sám na vlastné finančné náklady. Na drobnú údržbu nám pomáha aj príspevok z 2 percentá daní.
Tiež by som ocenila prácu šikovného a zručného chlapa alebo chlapov. Máme tu veľa fyzickej práce. Ako je zatĺkanie a zbíjanie ohrád, snažíme sa dotiahnuť vodu do každého výbehu, vyrobiť si funkčnú ohrádku na seno a veľa inej práce. Zatiaľ si to všetko robíme my dievčatá. Veľa vecí však nedokážeme.“
Foto - Do sedla
Ako vyzerá váš pracovný deň?
„Ráno vstávam o 6:30. Obriadim seba a dieťa a veľakrát aj manžela. Dieťa odvážam do školy. Potom obriadim trochu domácnosť. Doobeda sa venujem administratíve. Som ekonómka, manažérka, marketingová pracovníčka, zásobovačka, personalistka, obchodníčka a upratovačka v jednej osobe. A určite som vynechala ešte zopár funkcii. Po obede som hlavne trénerka, psychologička a veterinárka. Je to totižto práca s ľuďmi. Večer prichádzam domov o 19:00 hod. Skontrolujem dcérke úlohy, okúpem ju, dám jej najesť a uložím ju spať. Vybavím ešte najnutnejšiu poštu, podebatujem trochu s manželom a zaspím pri televízii. V stredu pracujem iba doobeda. Poobede si vyhradzujem čas pre rodinu. V sobotu sa snažím pracovať minimálne a aj to iba z domu. V nedeľu pracujem doobeda. Poobede patrí rodine. Občas aj tieto dni určené pre rodinu sa musím venovať žiakom a koňom, keď máme ísť na preteky alebo organizujeme nejakú akciu pre klientov."
Ako si stíhate zadeliť čas medzi prácu a rodinu?
„Čas je vec, ktorej mám málo. Niekedy potiahnem jazdeckú školu na úkor rodiny, hlavne keď sú preteky alebo iné väčšie akcie, a inokedy zase zoženiem záskok do školy, aby som mohla ísť s rodinou na dovolenku. Je to náročné. Našla som si v tom už nejaký systém. Ale bez mojich úžasných dievčat by som to nezvládala. Vychovala som si svoju pravú ruku Majku, ktorá má vie plnohodnotne zastúpiť počas mojej neprítomnosti, za čo som jej vďačná. Hoci toho má tiež veľmi veľa, lebo takto brigáduje popri vysokej škole a ešte mi chodí pomáhať s jazdeckou školou.“
Foto - Do sedla
Čo by ste chceli dosiahnuť?
„Chcela by som dosiahnuť taký stav, kedy by som si mohla dovoliť zamestnať kvalitného a zodpovedného pracovníka, ktorý by ma odbremenil od veľa povinností, ktoré mám, a ja som sa mohla viac venovať prijazďovaniu koní, obchodu s nimi, trénovaniu žiakov na preteky a samotnému pretekaniu. Taktiež by som chcela mať viac času pre rodinu. Neustále do areálu investujem a snažím sa ho zveľaďovať. Začínala som na zelenej lúke. Bez jazdiarne, šatni či koní. Nesmierne by som však uvítala akéhokoľvek sponzora.“
Aké činnosti ponúka OZ Do sedla deťom? Aké kone využíva jazdecká škola?
„Jazdecká škola má ako hlavnú činnosť výuku jazdy na koni. Snažíme sa žiakov jazdecky posúvať podľa ich schopností a možností. Niektorí majú záujem len o relaxovanie na koni po ťažkom dni a chodia raz za čas. Iní chodia pravidelne a posúvajú sa vo svojich jazdeckých zručnostiach ďalej. Som zástancom toho, že vzťah človeka a koňa nemá byť iba čisto jazdecký – pracovný. Žiak by sa mal naučiť aj o koňa sa základne postarať pred jazdou aj po jazde. Výuka preto zahrňuje aj čistenie koňa a jeho nastrojenie. Veľa žiakov a hlavne detí túto aktivitu a vedomosti vítajú a ocenia. Občas zostávajú aj po hodine a koníka idú napásť na lúku alebo ho osprchovať. Alebo s ním ostanú chvíľu v boxe maznať sa. Berú ho ako živú bytosť so svojimi potrebami. Ale nájdu sa aj takí, čo majú predstavu o jazde takú, že prídu, na koňa nasadnú, 60 minút na ňom jazdia a potom iba zosadnú a idú preč. Berú to možno ako výuku šoférovania v autoškole. Stáva sa mi, že mi príde žiak a hovorí mi, že vie super jazdiť, že aj skáče. U takého človeka automaticky očakávam, že si koňa vie sám pripraviť. A neustále ostávam prekvapená, že tento človek, čo sa nazýva skúseným jazdcom, si nevie koňa očistiť a nasedlať.“
Foto - Do sedla
Rastie záujem o jazdenie na koni?
„V Bratislave stúpa. Hlavne u detí. Záujemcov máme dosť. Teda hlavne počas pekných dní. Počasie je dosť dôležitý faktor. V zime napríklad funguje škola tak na 30 percent. Kone však musím živiť celý rok. Chýbajú však kvalitní tréneri. Tých si nemôžem dovoliť zaplatiť na plný úväzok bez toho, aby som cenu nenavýšila o dvojnásobok. A to by zase už nebolo koho trénovať. Niektorých trénerov som zohnala aspoň na čiastočný úväzok. Pomáhajú mi preto s trénovaním hlavne moje členky, ktoré som si vychovala. Jazdectvo je veľmi nákladný šport.“
Čo všetko dokáže dať kôň človeku a ako človeka kontakt s koňmi obohatí?
„Ja by som povedala, že každý človek dostáva od koňa niečo iné, pretože každý človek a aj kôň je iný. Každý má svoje potreby a záujmy. Niekto dostáva pohodu a relax, niekto športového partnera pre svoje ambície, niekto kamaráta na potulky prírodou, niekto domáceho maznáčika, niekto psychickú podporu a niekto fyzioterapeutického pomocníka. Každý chodí za koňmi z vlastného dôvodu a presvedčenia. Sú to živé zvieratá, ktoré prejavujú svoju lásku a náklonnosť, či oddanosť človeku, ktorý ich má rád. Vie im dodať energiu, vie svojou prítomnosťou upokojiť po namáhavom dni alebo zdvihnúť adrenalín na tréningu. Už len pocit sedieť na koni sa dá ťažko opísať slovami. Treba to proste zažiť.“
.
Prečítajte si aj Naše diagnózy nie sú vidieť, hovorí majiteľka chránenej dielne. Sama má handicap
