Venované pamiatke pani Jany Štúrovej

 

Prišla v momente, kedy som ju veľmi potrebovala. Bolo to rok aj niečo po narodení môjho syna. Každá žena materstvo prežíva inak, a preto sa nikdy neodvažujem žiadnu matku súdiť. Jedna to zvláda perfektne, iná denne prežíva boj. Ja som patrila k tej druhej skupine. Sama som bola nezrelá a nepripravená na to, čo ma čaká. Na izoláciu, na obmedzený priestor, na prebdené noci, na nemožnosť nič urobiť načas, na bolesti chrbta, na bolesti hlavy, na dojčenie, na choroby, na horúčky, na zápaly, na vychádzajúce zuby…

Bojovala som so sebou. S tým, že neviem v hlave udržať myšlienku. S tým, že jediná veta, ktorú dokážem naformulovať je “varila myšička kašičku”. Ja, čo som sa živila slovom, som zabúdala slová. Bez konverzácie a dospelej osoby som bola stratená. Neboli facebooky, ani iné siete. Jednu knihu som čítala mesiace. Manžel veľa cestoval. Ja som dokázala bez auta vyraziť akurát do potravín a späť. Cestu na Kramáre som brala ako road trip, lebo s čakaním u lekára trvala 6 hodín.

Najhoršie bolo, že som nemala ani múdru ženu vedľa seba, ktorá by mi dala dobré rady. Žiadne reálne knihy o materstve s vetami typu – hlavné je to prežiť. Len samé nepodstatné -  čo, ako a kedy mixovať, z čoho sa zastavia vetry a z čoho je kolika a z čoho zasa hnačka. Môj život bol dosť často o hovne. Doslova. A to, čo dostávalo zabrať najviac, bola moja duša. Môj syn bol jedinečný a krásny, ale ja ako mama som zlyhávala na plnej čiare. Aspoň som to tak vnímala. Bola som tak vyčerpaná, že som prestala úplne riešiť seba. Napríklad som skoro odpadla, lebo som sa celý deň zabudla napiť. Alebo som o pol piatej zistila, že mám na sebe stále pyžamo a ani zuby som si neumyla.

Prvé mesiace môjho syna boli náročné. Veľa sme chodili po lekároch, nemocniciach, cvičili Vojtovku. Poctivo som dojčila, prebaľovala, mixovala, kúpala. Ale duševne som upadala. Po roku a pol som sa nevedela z ničoho tešiť. Keď som sa cítila tak zle, že som nedokázala vyjsť z domu, tak som sa rozhodla, že musím zabojovať o seba. Môj syn potrebuje celú mamu. Mamu plnú života. Vtedy mi do života vstúpila pani Jana. Moja terapeutka.

Bola to nesmierne láskavá mama dvoch chlapcov. Múdra a skúsená žena, pani psychologička, dlhoročná terapeutka. Intelektuálka, vážený človek, silná to žena. Pani Jana s priezviskom najväčšieho slovenského národného dejateľa. Jej manžel pochádzal zo slávneho rodu Štúrovcov. Pani Jana ma naučila byť mamou a zároveň ženou, osobnosťou, človekom. Nezabúdať na seba, veriť si a prijať svoje nedostatky. Nebyť perfekcionistka, keď padám na hubu. Naučila ma sile ženskosti. Akceptovať svoje materstvo, nedokonalú postavu, kvôli ktorej som trpela. Hovorila vznešenou češtinou. Verila vo mňa viac ako som verila ja. Raz týždenne som si venovala čas s Janou. Sedeli sme oproti sebe v jej pracovni a bojovali o dušu. O moju dušu.

Janina duša tento týždeň odišla tam, kde raz musíme všetci. Roky sme sa nevideli, no dodnes mám v telefóne jej číslo. Už jej nezavolám. Janu som si pripomenula reláciou Lampa na tému Strach. O strachu vedela hovoriť nádherne, aj o smútku a negatívnych pocitoch. Vždy ma učila, že sú našou súčasťou a robia nás lepšími ľuďmi. Jana, ďakujem Vám. Odvtedy viem, že je vždy dobré mať niekoho na telefóne, komu sa nesmieme báť zavolať, keď ide o život.

.

Prečítajte si aj Krízová cesta