Kto z vás by nechcel byť mladší? A čo tak sa preniesť v čase? Zdá sa to nemožné? Omyl! Mne sa to podarilo minulý týždeň.

Preniesla som sa do čias mojej puberty, presne povedané do čias strednej školy. Gymnázium som navštevovala ešte za socíku v Poľsku. Vtedy toho veľa v obchodoch u nás nebolo, a tak nemohol fungovať ani školský obchodík, lebo veď čo by tam predávali? Mali sme teda iné riešenia: cez prestávku sme niekedy vybehli do pekárne kúpiť žemle, rožky, či šišky. Keď bolo veľa ľudí, nestihli sme sa vrátiť načas. Už-už sme sa do školy blížili, keď sme počuli zvonenie. Vyučovanie sa začínalo, vchodové dvere práve prísna vrátnička zatvárala a to pre nás znamenalo neospravedlnenú hodinu. Tú sme väčšinou trávili presvedčovaním vrátničky, aby nás predsa len dnu pustila. Dôležitá vrátnička si ten moment vychutnávala – kraľovala.

Déjà vu som zažila, keď sme s manželom a našou zahraničnou návštevou minulý týždeň boli na džezovom koncerte v Slovenskom rozhlase. Počas prestávky som vyšla z koncertnej sály kúpiť niečo na pitie. Žiaden stánok, pult, či bufet som však na chodbe nenašla. Keď som sa na občerstvenie opýtala uvádzačiek, tie ma poinformovali, že taká možnosť tu neexistuje. Wow, ako za socíku na našej škole! Asi som musela pôsobiť veľmi prekvapene, lebo dámy začali niečo vysvetľovať, že sú dni, keď sa tu niečo kúpiť dá. Nuž, zrejme som bola smädná v ten nesprávny deň. Smola. A tak som sa chytila ešte jednej možnosti, ktorú som si všimla pri vchode do budovy Slovenského rozhlasu: automat na kávu a čaj. Bingo! Fungoval! Bol v tom ale jeden malý zádrhel - toto riešenie si zvolilo ešte 20 iných osôb! Aké šťastie, že nie všetci návštevníci veľkej koncertnej sály Slovenského rozhlasu, lebo do tej sa zmestí vyše 500 divákov. Ale aj 20 osôb je dosť, keď každý musí do stroja vhodiť mincu a na prípravu nápoja počkať. Nezostávalo mi nič iné, ako sa postaviť do rady a trpezlivo čakať. Viete si predstaviť, ako smädnému, ktorý vyčkal dlhú radu, chutí čaj z automatu? Užasne! Tak ako za socíku ťažko kúpené pomaranče alebo banány!

Tým sa ale môj rozhlasový príbeh nekončí. S čajom ma do koncertnej sály, samozrejme, nepustili. Bohužiaľ, začiatok koncertu hlavnej hviezdy večera som nevidela. Cítila som sa ako vtedy na škole, keď zvonilo a ja som z diaľky videla, ako sa dvere zatvárajú. Zatvorili sa aj dvere koncertnej sály, lebo - ako nám smädným hriešnikom bolo vysvetlené – nesmieme rušiť účinkujúcich. Zdalo sa mi to nespravodlivé, lebo viete... ten smäd, žiaden bufet atď! Za druhé – bol to koncert nie vážnej hudby, ale džezový a otvorením dverí by sme hudobníkov určite nerušili. Strážkyňa dverí bola neúprosná, podobne ako tá naša školská vrátnička. Štvrtinu, možno pätinu koncertu som strávila za dverami. Déjà vu!

Budova Slovenského rozhlasu je vlajkovou loďou socialistickej architektúry. Impozantná otočená pyramída robí dojem! Urobila ho aj na našich zahraničných hosťoch. Tí si všimli aj zaujímavú socialistickú výzdobu vo vnútri budovy. Učarovali im najmä oranžové telefóny s tlačidlami, ktoré sú hneď pri vchode v kvázi telefónnych prístreškoch. Ale asi najväčší dojem na nich urobil ten socialistický prístup. Nebudem klamať – na mňa tiež. Nebolo to plánované, ale vyšlo to: mojej spolužiačke zo strednej som pripravila výlet do minulosti, ktorý sme vďaka Slovenskému rozhlasu absolvovali spolu. Vrelo odporúčam každému, kto sa chce preniesť v čase. 

.

Prečítajte si aj Keď sa pri mne rozprávajú po maďarsky