|
VIEDEŇ, BRATISLAVA. Sama to ako dieťa zažila. „Strávila som v nemocnici asi rok, a potom ma ešte čakalo liečenie, čo bol pre mňa naozaj dramatický zážitok. Neznášala som nemocnicu, izby, ten typický nemocničný zápach,“ spomína dnes pre Ženy v meste Monika Culen. Ako dospelú ju rýchlo oslovil nápad zo Spojených štátov, kde chorým pacientom posielali klaunov, aby ich rozosmiali aj v situácii, keď sa nikomu z nich smiať nechcelo. „V Európe to vtedy nikto nerobil, tak sme sa toho chytili a zašli za starostom,“ hovorí Monika Culen.
O tom, ako to dopadlo u vtedajšieho viedenského starostu Helmuta Zilka, porozprával publiku vo viedenskej radnici miestny poslanec za sociálnych demokratov Rudi Schicker. „Povedal vtedy, že sa mu páči, čo chce Monika robiť. Ale každý týždeň mu predstavujú veľa pekných projektov a nie každý môže vyjsť. Monika Culen sa nenechala odradiť a dnes je to svetový exportný artikel,“ dodal poslanec Schicker a Monike Culen odovzdal cenu Centrope, ktorú každý rok za mimoriadnu cezhraničnú angažovanosť vyhlasujú štyri susedné krajiny: Rakúsko, Slovensko, Maďarsko a Česko.
Tlieskali jej dcéra a syn
Nakoniec starostu presvedčili a dostali od neho 20-tisíc šilingov. „Našli sme dobrých umelcov a šli sme do viedenskej nemocnice, kde sme ich museli prehovárať, aby to s nami aspoň skúsili. Ale už po troch týždňoch za nami prišli, aby sme ostali, že je neuveriteľné, ako sa zmenila nálada pacientov na oddeleniach,“ spomína Monika Culen.
Po pol roku už rozveseľovali pacientov v troch nemocniciach a mali desať klaunov. „Musela som sa rozhodnúť, či to budem robiť naplno alebo to nebudem robiť vôbec. Môj manžel ma vtedy veľmi podporil,“ hovorí.
Rodina jej tlieskala aj v publiku, keď Monika Culen preberala cenu. Syn a dcéra prácou mamy žijú. „Oni to milujú, chodia s nami. Nemali to pritom ľahké, som stále na cestách, ale veľmi pri mne stoja. Keď sme teraz boli s Červenými nosmi v utečeneckom tábore v Traiskirchene, veľmi boli smutní, že s nami nemohli ísť,“ hovorí.
Rande so životom
Monika Culen a jej Červené nosy už dávno nerozosmievajú len pacientov v Rakúsku. Navštevujú nemocnice, rehabilitačné zariadenia, ale aj geriatrické oddelenia či opatrovateľské domy. „Po jednom takom vystúpení za nami prišla stará dáma a povedala, že to bolo rande so životom,“ rozpráva dojatá Monika Culen, ktorá smiech a humor považuje za vnútornú potrebu človeka.
Humorom pomáhajú aj utečencom. „Bola som v Kosove, počas balkánskej vojny, vo veľkom tábore, kde za tri týždne prišlo 40-tisíc utečencov, vládol tam veľký chaos. Prišli sme tam s klaunmi, malo to veľký úspech. Mnohí nám ďakovali, že po dlhých mesiacoch zažili niečo pekné,“ hovorí Monika Culen, ktorá za veľmi dôležité považuje brať druhých ako ľudí, zvlášť v ťažkých situáciách.
Desiatky klaunov na Slovensku
Červené nosy sú dnes už medzinárodným neziskovým impériom. Majú 345 umelcov, navštevujú 500 medicínskych zariadení a ročne rozosmejú takmer 700-tisíc pacientov. Organizácia, ktorá vznikla v roku 1994 vo Viedni, dnes spôsobí 11 krajinách, hlavne v Európe, ale aj na palestínskych územiach.
„Najprv nás požiadali, aby sme ten projekt vybudovali v Maďarsku a netušila som, aké to bude ťažké. Roky som bojovala, aby to tam fungoval. a potom sa ozvali ďalšie krajiny, že ak to funguje v Maďarsku, tak to chcú aj na Slovensku, Česku, Slovinsku. Stále nás oslovujú ďalšie krajiny,“ hovorí zakladateľka organizácie.
Slovensko chváli. „Máme tam veľmi angažovaný a profesionálny tím, pracuje tam už takmer 60 klaunov,“ hovorí.
Z ceny Centrope má veľkú radosť. Dostala k nej aj 10-tisíc eur, ktoré organizácie veľmi pomôžu. „Najťažšie na tejto práci je nájsť správnych a láskavých ľudí a hneď potom nájsť peniaze,“ dodáva.
Prečítajte si aj Najmladšia plavkyňa na svetovom šampionáte má desať rokov
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
