MOLDE (Nórsko). Moji rodičia sa rozhodli, že po nepresvedčivých výsledkoch v škole pôjdem na „rekreačno-výchovný“ pobyt do zahraničia. Keďže otec nastúpil v januári tohto roka do zamestnania v nemocnici v nórskom meste Molde, bolo mi hneď jasné, kam povedú moje kroky. Keď som sa o plánoch mojich rodičov dozvedel, aj som sa potešil, pretože viacerým mojim bývalým spolužiakom sa podarilo dostať na ročný výmenný pobyt v zahraničí. Aj mne sa myšlienka ochutnať život za hranicami celkom pozdávala.
A tak som sa po dvojdňovej ceste autom na sever dostal do otcovho súčasného bydliska. Do cieľa sme prišli sme tesne pred polnocou. Z posledných síl sme do druhej rána stihli povynášať veci z auta, ale plán povybaľovať veci sme hneď preložili až po návrate otca z roboty. Dopoludnie som prespal, popoludní som dostal chuť na krátku prechádzku po meste. Niekoľkokrát som zabočil doprava, niekoľkokrát doľava až som zrazu zistil, že mam prvý zahraničný problém – podarilo sa mi zablúdiť. Najskôr som mal chuť sa opýtať ľudí na cestu, ale nenašiel som odvahu, keďže po nórsky som sa stihol naučiť až dve slová: dobrý deň a ďakujem. Našťastie som sa pohotovo vynašiel keďže v modernej dobe chytrých telefónov mi stačilo zapnúť navigáciu a dostal som sa do bytu bez problémov.
Život medzi krabicami
Otca v robote privítali kolegovia po dovolenke na úrovni – hneď v prvý deň im núdzovo vypadol jeden kolega z práce a tak službu dostal okamžite oco, však bol perfektne oddýchnutý po dvojdňovej ceste za volantom. Služba sa "vydarila" a tak len ledva dotiahol nohy domov večer po desiatej a vybaľovanie sme operatívne preložili ešte o deň neskôr.
Ale ďalšie dva dni mal oco služby naplánované ešte spred dovolenky a tak bolo jasné, že medzi krabicami budem žiť až do štvrtka. Učiť nórčinu sa mi nechcelo, mal som ešte prázdniny, škola mi začínala až v pondelok 17. augusta a preto som si užíval posledné chvíle mimo školy. Víkend pred začatím školy oco rozhodol, že mi ukáže najkrajšie prírodné krasy v okolí Molde, aby ma trocha navnadil na život v tejto, od nás pomerne vzdialenej oblasti. Aby som sa pripravil na školu v cudzej reči, mal som plán sa aspoň niečo naučiť cez víkend pred začiatkom školy. Vďaka otcovmu plánu ísť na výlet sa moje vedomosti nerozšírili ani o jedno slovo. Ale aspoň som vedel pozdraviť a poďakovať.
V polovici augusta som začal novu kapitolu svojho života – nastúpil som do školy menom Molde videregående skole, obdoby nášho gymnázia. Nevedel som čo mám robiť, do ktorej triedy som zaradený (vedel som aspoň to, že idem do prvého ročníka), kam mám ísť a čo sa vôbec bude diať. S ľahkou nervozitou som zamkol dvere a ľavou nohou som vykročil od dverí do novej skúsenosti. Trocha som sa bál jazykovej bariéry a ochoty ostatných rozprávať po anglicky.
Nóri komunikujú po anglicky
Prišiel som pred školu, kde ma čakalo prvé prekvapenie - pustil som sa po schodoch, o ktorých som si myslel, že sú hlavným vchodom. Na piatom schode som si všimol že schody vedú naslepo do steny. Zaujímavé, ale snáď v tom nebude nejaká symbolika a že tak nedopadnú aj moje výsledky v tejto škole - že nedospejem nikam….
Vošiel som do vestibulu, sedelo tam asi päťsto ľudí a asi dvadsať-tridsať učiteľov. Skúsil som sa opýtať jedného učiteľa čo sa deje. Na moje šťastie nemal problém hovoriť po anglicky. Povedal mi, aby som si sadol, počúval svoje meno a keď ho započujem, mám sa zdvihnúť a ísť za triednym učiteľom. Z prejavu riaditeľa som nerozumel ani slovo. Po chvíľke sa zrazu zdvihlo dvadsať ľudí a odišli. Zrazu som si uvedomil, že toto nie je prejav riaditeľa, ale už vyhlásili mená žiakov. Bolo už čítané aj moje meno? V krku som mal hrču…. Počúvam ďalej v nádeji, že započujem svoje meno. Zrazu sa len ozvalo «Samueľ Kychina». Potešil som sa, že som nič nezmeškal. Postavil som sa a nasledoval som svojho učiteľa. Po prejdení polovice školy, ktorá mi pripadala ako labyrint, sme sa dostali do triedy. Prischlo mi miesto v prvom rade. Učitelia začali niečo rozprávať, nerozumel som ani jediné slovo. Ale moja nová triedna učiteľka bola natoľko chápavá, že povedala potrebné inštrukcie aj v angličtine, vraj pre poriadok a aby v všetci porozumeli.
Z dôvodu jazykovej bariéry som si vytipoval jedného spolužiaka, ktorý vyzeral tiež ako cudzinec a poprosil som ho o pretlmočenie ďalších pokynov do angličtiny. Prekvapilo ma, s akou ochotou mi to vysvetľoval a po chvíli sa stal mojim prvým kamarátom v tejto škole. Dostali sme mapku školy a tak isto papier s textom, kde všetko bolo napísané po nórsky. Po vyučovaní som zostal v triede, aby som sa opýtal svojej triednej učiteľky, o čom sa v triede rozprávalo. Na druhý deň sme dostávali ďalšie inštrukcie na papieri, ale ja som dostal navyše priložený hárok papiera s najdôležitejšími údajmi v angličtine.
Vo štvrtok sme mali ísť na branné cvičenie, mali sme si zobrať vodu, jedlo a športové oblečenie, po jeho skončení sme mali dostať obed, čo v tunajších školách znamená hot dog. Som prekvapený, že v skole nie je žiadna jedáleň na teplú stravu, ako máme v každej škole u nás. Tu si každý musí doniesť stravu z domu sám. Doma som si sadol za počítač a s "ujom Gúglom" a dvoma slovníkmi sa pokúšal prekladať inštrukcie slovo po slove. Nebolo to vôbec celistvé a už vôbec nie zrozumiteľné. Začalo mi dochádzať, na čo som sa to nechal rodičmi nahovoriť, alebo lepšie povedané do čoho som sa to nechal dotlačiť.
Z toho celodenného počúvania cudzej reči, z ktorej nerozumiem ani slovo, poriadneho sústredenia a asi aj nervov z nového systému, prostredia, ľudí, som chodieval domov ako zbitý pes….. Naposledy som tak dlho spával asi ako kojenec.
Ťažký týždeň
Z prvého týždňa v novej škole si nepamätám takmer nič. Viem len, že ten týždeň bol veľmi ťažký. Až teraz si uvedomujem, aké to bolo ľahké študovať na Slovensku. Na druhej strane som dostal šancu ukázať čo vo mne je, že nie som ten "lajdák" za ktorého ma všetci považovali, ale že som dokázal prežiť to, čo mnohí ľudia majú chuť vzdať už po prvých ťažkostiach.
A keďže sa nenechám týrať len tak, napadlo ma niečo si vypýtať od rodičov ako odmenu, že toto trápenie budem trpieť celý rok. Nechcel som byť ako syn "zazobaných" rodičov a pýtať si na osemnástku vlastné auto. Načo by mi aj bolo keď ho mám už od šestnástich. Ako odmenu za úspešné zvládnutie tohto trápenia sa chcem ísť pozrieť do múzea Wartburgov v Eisenachu, pretože auto tejto zaniknutej značky sa už nevie dočkať na príchod svojho majiteľa domov.
Prečítajte si aj Trpké výročie - štyri roky bez práce
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
