|
Často ráno vidím z okna ten istý obrázok. Otec a syn. Syn sedí v športovom kočíku, ktorý je akýsi väčší, než vídať bežne na ulici. Aj syn je väčší. Keby bol zdravý, od septembra by už chodil z domu s aktovkou na pleciach. Lenže…
Nechodí, nerozpráva, skrátka, zdravý nie je. No oči má nesmierne živé a vždy má na tvári úsmev, keď sa náhodou stretneme na chodníku.
Poznám ich len z videnia. Pod našimi oknami sa ráno zvyknú lúčiť s mamou, ktorá odchádza do práce a otec so synom potom idú na prechádzku. V stánku si kúpia noviny, občas zbehnú do obchodu po čerstvé pečivo a vracajú sa zase domov.
Otec synovi neustále niečo hovorí, ukazuje, pristavia sa pri každom psíkovi. Syn odpovedá len úsmevom a sem-tam zatlieska. Keď je vonku krásne, niekedy otec vyberie syna z kočíka a urobia pár krokov, pričom ho stále podopiera pod pazuchami, aby nespadol. Krôčiky sú to opatrné, pomalé, syn len s námahou skrčí kolená a vykročí vpred. Občas sa pristihnem pri tom, že pri okne silno stisnem päste a v duchu opakujem: „Poď, skvelé, ide ti to, ešte krôčik...“
Som ich veľký fanúšik a často na nich myslím. Zakaždým mi bez slov dávajú vedieť, aká som šťastná. Lebo mám zdravé deti. Lebo ich nemusím podopierať pri chôdzi. Lebo si samy dokážu vyhodiť tašku na plecia a utekať do školy.
Človek je často tak zahrabaný v šedivej každodennosti, že si ani neuvedomuje, aký je šťastný. Aby to zistil, stačí naozaj málo – hoci len pozrieť sa z okna.
Prečítajte si aj Krúžok? Kus života vašich detí
