Pomaly sa súkam zo spacáka. Cítim každú kosť v tele. Dospelý človek ich vraj má 206. Tak potom niektoré cítim minimálne dvakrát. K tomu sa ešte ozve každý sval aj úpon.

Štvornožky vyliezam zo stanu. Postaviť sa na rovné nohy mi trvá skoro tak dlho ako našim opičím predkom. Keď už telo konečne koordinovane reaguje na príkazy mozgu, ktosi dostane skvelý nápad. Futbal! Jasné! Veď raňajky treba vybehať. 

Počas ďalšej polhodiny naháňam loptu, dychčím horšie ako obtlstlý mopsik mojej kamarátky, rukou sa snažím tíšiť pichanie v boku a zároveň tíško dúfam, že si nevypľujem pľúca a nešliapnem si na ne. Kopance, ktoré utŕžim rovno do píšťaly od vlastných detí a ďalších členov rodiny, si nevšímam. Dokonale si ich všimne každý, keď si na ďalší deň navlečiem kraťasy. 

Chvalabohu, decká svoje aktivity menia pomerne rýchlo. Vyslobodenie! Ide sa na spoločenské hry. Človeče, nehnevaj sa, zvládam obstojne, v Scrabble som preborník. Decká však vytiahnu Dobble. Podstata tkvie v tom, že na kartičkách hľadáte dva rovnaké symboly, ktorých veľkosť a rozmiestnenie sa vždy menia. Hra je určená pre deti od šesť rokov. Môj mentálny vek je buď nižší alebo môj mozog ešte stále hrá futbal. Na mojich -násťročných spoluhráčov sa zjavne nechytá. Spomeniem si na časy, keď sa mama s otcom nechytali na mňa pri hraní pexesa. Už viem, ako sa cítili. 

Milujem prázdniny! Ten pocity nekonečnej slobody, voľnosti a bláznivých možností, na ktoré cez školský rok nie je čas! Ale aj tak si občas myslím, že ich niekto vymyslel len preto, aby som náhodou nezabudla, že starnem.  

 

Prečítajte si aj Som švorc, ale kašlem na to