Pred 8 rokmi, keď „fejzbúky“ ešte neboli štandardnou výbavou každej domácnosti, som si myslela, že nehanebné reči o Rómoch či Židoch, posielaných do plynu, je žargónom iba zvonka a zvnútra vylízaných hláv. Tých, ktorí mi ešte kedysi dávno naložili pár statočných rán na tvár, „aby som nešpatila pred činžiakom“. Skutočne mi nenapadlo, že TOTO si normálni ľudia naozaj myslia. Čo myslia! Že to dokážu povedať nahlas. Hrdo, s nastaveným ramenom na potľapkanie.
V roku 2009 som konečne na Facebook dorazila aj ja. Bolo to mladé krásne obdobie, školy konečne dokončené, mamička vyplačkaná od radosti z dcéry právničky a ja natešená na beztrestné prokrastinovanie na Facebook-u. V tom čase som žila aj ja eufóriou zo sieťovania, lajkovania a z rozvoja dynamických FB skupín, ktoré rástli ako moje sebavedomie po každej lajknutej fotke.
A vtedy sa to stalo.
Skupín ako „Mŕtvy cigán, dobrý cigán“, alebo „Pre tých, ktorí sa neboja pravdy o holokauste“ sa za pár mesiacov vyrojili stovky. Prvá facka bola, keď som do týchto skupín nahliadla. Bola to čistá žumpa, v ktorej sa debatujúci predbiehali v tom, kto napíše väčšiu odpornosť o Rómoch, gejoch , či Maďaroch. (našťastie vtedy ešte nefičali migranti.) Druhá facka bola, že tieto komunity podporili aj moji kámoši. To vo mne kdesi v srdci spúšťalo kalamitné procesy. To fakt? TOTO je to, čo oslovuje mojich priateľov? O TOMTO si chcú pokecať? Či sú Židia väčšie potkany alebo Cigáni smradľavejšie opice? Napokon, veď poznajú mňa, Rómku! „Ty sa umývaš, teba sa to netýka“, vysvetľovali mi v správach. Ako by stačilo sa osprchovať, aby mi to neubližovalo menej.
Táto skúsenosť priniesla do môjho života 3 novinky:
- zmenila som si priateľov.
- napísala som do Ľudí proti rasizmu, či nepotrebujú právničku. (Potrebovali! O dva mesiace mi ponúkli aj predsedníctvo)
- téma nenávisť na internete sa stala jednou z mojich profesijných sdcoviek.
Odvtedy sa však nič iné nezmenilo. Akurát pribudli migranti ako ďalší virtuálny terč. A veľa sa toho nezmení, kým my, posledný zvyšok kritickej opozície, túto hnedú zlobu neprekričíme: argumentmi a vytrvalým oponovaním nenávistnej paušalizácii. Aj preto sme dnes spustili našu kampaň: Aby Slovensko nezhnedlo. Ak vám nenapadá, čím by ste práve vy mohli prispieť, mám pre nás všetky jeden tip: Dajme si dnes do statusu jeden pozitívny zážitok či spomienku na niekoho z Rómov, Židov, LGBTI či moslimov. Šírenie skutočného príbehu, ktorý dopraje menšinám kúsok dobrého slova, je tou najlepšou zbraňou, ako prekričať nenávistné prejavy. Myslite dnes na to, milé dámy.
(Autorka je právnička, predsedkyňa OZ Ľudia proti rasizmu)
