Najkratšia odpoveď je – pretože v dialógu načúvame ženám len výnimočne. K téme násilia na ženách, či zneužívania našej mužskej fyzickej a spoločenskej moci sa opakovane vraciame. Ostatný raz v roku 2001 iniciatívou Piata žena, ktorá upozorňovala na fakt, že až okolo 20 % žien na Slovensku sa stáva obeťami partnerského týrania a násilia. Keď také čosi príde, tak naoko alebo aj úprimne poľutujeme obete, pokrčíme ramenami, dáme si záväzok – dva, že už nikdy viac a ideme ďalej. Veď život je predsa cesta.

Októbrová mediálna explózia bola iná. Hollywoodskym škandálom obnovila 11 rokov starú kampaň  #metoo komunitnej aktivistky Tarany Burke, ktorá v r. 2006 týmito dvoma slovami ľutovala, že 13-ročnej obeti sexuálneho násilia nevedela vyjadriť svoju účasť na jej bolesti. „Aj ja“ sa tak znovu stalo symbolom a Google vyhľadávač vychrlí pod touto značkou vyše 10 miliónov odkazov do pol sekundy.

Osobne ma najhlbšie zasiahla odvaha množstva blízkych i neznámych žien podeliť sa o svoj vlastný príbeh o násilí a obťažovaní na strane jednej, ale na strane druhej aj naša nepripravenosť precítiť ich pocity hanby, bezmocnosti, zrady a poníženia dostatočne hlboko. Tak, aby sme neriešili iba názorovú (ne)omylnosť seba, či iných v tejto citlivej téme, ale aby sme sa pokúsili úprimne priznať, že napriek všetkej našej „dobrej rodinnej výchove“, všetkým diskusiám a kampaniam zostávame v bežnom prejavovaní úcty a rešpektu voči ženám hlboko pod hranicou ich často i skromných očakávaní. V jednotlivých príbehoch – od tých hrôzostrašných, spojených s fyzickým násilím, až po len trápne komentáre ženskosti si bolestivo uvedomujem hĺbku, do akej dokážeme ublížiť ženskej dôstojnosti a identite. A ako rýchlo sa snažíme prejsť na druhú stranu chodníka tejto diskusie, pretože sme svedkami hromadnej zrážky nášho správania sa k ženám s ich vnímaním situácie, v ktorej nechceme obetiam pomôcť, lebo veď predsa „my nie sme doktori“.

 

Prečítajte si

Obťažovanie alebo ako sa správať k ženám v práci

 

Za pár týždňov sme preskúmali každý zorný uhol a stihli zanevrieť na polovicu svojich známych a priateľov. Tá druhá zasa zanevrela na nás. Dôležité je však len jedno – aby sme už diskutovať, ale najmä konať nikdy neprestali. Diskusia sa nesmie skončiť len odkazom, že ide o ďalší nevydarený pokus implantovať do našich „zdravých“ pomerov cudzie prvky politickej korektnosti. Čo si totiž my muži, ale žiaľ ešte aj mnohé ženy musíme dookola opakovať je fakt, že dnešné dospelé ženy sú už SLOBODNÉ. Slobodné v zmysle spoločenských pomerov a preto i v zmysle výberu toho, ako chcú žiť ony – bez nášho súhlasu a povolenia. Čo prijmú ako vhodnú formu fyzickej vzdialenosti pri rôznych situáciách, prejav úcty, dvorenia, či pochvaly je už ich vlastné, slobodné rozhodnutie. Mužom nepatrí.

Ženy s rokom narodenia 1989 majú dnes 28 rokov a dávno nie sú majetkom. Už ani ich mamy neboli.  Ešte síce narážajú do sklených stropov platovej nerovnosti a kariérneho postupu, ale čoraz viacej sa stávajú vyrovnanými partnerkami mužsko-ženskej alebo žensko-mužskej rovnováhy. Stále viac dievčat nachádza medzi chlapcami tých, ktorí tento stav prijímajú už ako jediný prijateľný. A nejde pritom o (ne)prijatie istých tradičných rolí vzájomného spolužitia. Úcta a rešpekt voči ženám sa totiž prejavuje predovšetkým v tom, že ako spoločnosť pripustíme,  aby sa o tom, akú rolu chcú na seba prevziať jednotlivci vo vzájomnom vzťahu viedla diskusia dvoch rovnocenných partnerov a nie pracovný pohovor nadriadeného s podriadeným bez možnosti výberu. Je úplne v poriadku a namieste hovoriť o svojich rodových jedinečnostiach. Ale vnímajme ich ako vklad do spoločného napredovania a nie dôvod pre pocity nadradenosti. Mužská fyzická sila a veľkosť  sú atribútmi zodpovednosti, s ktorými sa treba naučiť narábať. Ale vráťme sa na samý začiatok. V prvom rade sa naučme pozornejšie načúvať jeden druhému.

 

Prečítajte si aj Slovensko v lete: čítajme (si) - nielen na nete