|
Tento týždeň bude v izraelských domácnostiach veľké upratovanie, aby pred sviatkom Pesach nezostala v dome ani smietka pochádzajúca z kysnutého pečiva. Vymetá sa, vysáva, ešte raz sa dobre poumývajú už umyté hrnce, príbory aj taniere.
Pretriedi sa špajza, potravinové skrinky, vytrasú sa školské aktovky, lebo v nich vždy nájdete nejaký zabudnutý úlomok z keksa. Potom sa prichystá veľká slávnostná večera. Deťom sa zväčšia kúpia nové šaty alebo topánky, vyfintia sa aj dospelí. Dlho do noci sa číta príbeh úteku z Egypta.
Moja kamarátka Limor sa už päť rokov tohto všetkého vzdáva. Slávnostnú večeru slávi s africkými utečencami v azylovom centre. Nie sú židia, ale Limor to neprekáža. S pomocou priateľov im pripraví typické jedlá, nakúpi lacné, jednorazové obrusy, umelohmotné riady, donesie CD prehrávač a zorganizuje im pekný večer.
Limor má dospelé deti, tie už majú vlastné rodiny a na mamu sa hnevajú, že odmieta pozvania tráviť sviatky s nimi. Ona im odpovedá, že takmer štyri desaťročia bola s nimi, pri nich a pre nich. Teraz ju potrebuje niekto iný.
Limor vychovala päť detí, najmenšie malo len tri mesiace, keď ovdovela. Na všetko bola sama. Nemala nikoho, s manželom vyrástli v detskom domove. Žiadne babky, žiadne tety, žiadni synovci, čo by jej chlapcov zobrali na futbal. Tak s nimi chodila ona.
Jej deti by jej, samozrejme, chceli vrátiť, čo pre nich obetovala. Preto tie naliehavé pozvania na sviatky, slzy jej dcér, výčitky zaťov, prosíkanie vnúčat.
Limor je však tvrdohlavá. Robí len to, čo považuje za správne. Vždy to tak robila a preto všetko zvládla. Teraz sa jej zdá správnejšie priniesť trochu radosti cudzím. Moje deti jeden večer bezo mňa zvládnu, ale ja by som nezvládla sedenie pri plnom stole s vedomím, že niekto ani nevie, že dnes máme taký veľký sviatok, hovorí.
