Neviem si predstaviť, že ako mama prežijem vlastné dieťa. Že o neho prídem tak hroznou smrťou. Že sa mi budú do očí vysmievať, že ho nikto nezavraždil, lebo sa mu samovznietilo auto. Že jeho vrahov nikto nebude hľadať, lebo ich chráni amnestia. Že si celú tú hrôzu pozriem na filmovom plátne.

Ale nevedela som si ani predstaviť, že raz bude Anna Remiášová stáť na balkóne parlamentu a bude tlieskať poslancom za to, že urobili dôležitý krok k zrušeniu Mečiarových amnestií. Neverila by som, že raz bude silná a nekompromisná matka zavraždeného syna hovoriť o výnimočnom dni. Že po 21 rokoch ubíjajúceho čakania bude hovoriť o nádeji, že sa skončí jej trápenie.

Preto je tá fotografia taká silná. Stojí na nej Anna Remiášová s kyticou červených ruží nad hlavami poslancov a tlieska im. Tá istá Anna Remiášová, ktorá kyticou bielych klincov udrela do tváre Vladimíra Mečiara za to, čo sa stalo jej Róbertovi.

 

Foto TASR - Martin Baumann

 

Pripomenula mi film nakrútený podľa skutočnej udalosti s názvom Žena, ktorá sa postavila mafii. Bola to Sicílčanka, ktorá sa nebála nahlas hovoriť o tom, že jej syna, novinára, ktorý kritizoval mafiu, zavraždili. Nebála sa nahlas hovoriť o veciach, o ktorých všetci mlčali, lebo sa báli o svoj život. Ale matka, ktorá prežila vlastné dieťa sa už o svoj život nebojí. Prišla o neho, keď musela pochovať dieťa, ktorému darovala život.

Mama v Taliansku po dlhých rokoch čakania dostala vrahov svojho syna pred súd. Dnes vidíme slovenskú mamu, ako ženie pred súd politikov. Tú mamu, ktorá vo filme Únos v záverečnej scéne všetkých divákov priklincuje k sedadlám, keď mrazivo povie, že neverí v slovenskú spravodlivosť.

Fotka Anny Remiášovej je veľmi vzácna. Pripomína, čo dokáže jeden človek proti moci. Jedna matka.  

.

Prečítajte si aj Elegancia sa už nenosí. Škoda...