Keď som pred rokmi chodievala s dcérou na detské ihrisko, pri hojdačkách ju vždy obdivovala jedna pani z nášho sídliska. Videla som na nej, že by ju najradšej vystískala. Pochválila ju za každé nové šaty, sponku, čokoľvek.

Ona sama mala syna v rovnakom veku. Štvrtého. Bolo mi jasné a potom mi to aj sama potvrdila, že s manželom veľmi chceli dievčatko, ale nevyšlo to. Mali už jedného vysokoškoláka, dvoch školákov a tento posledný bol zrejme aj posledným pokusom. Veď sa narodil, keď mala 42 rokov

“Tvoja dcéra je pravé dievča,” hovorievala mi. A odvtedy sa to s ňou viezlo. Ľudia mi to opakovali stále. Tak som sa pýtala prečo. Viacerí hovorili, že má tvár pravého dievčaťa. Veľké oči, malý nos, správne vykrojené ústa, primerane bacuľaté líca s jamkami a husté lesklé vlasy. Je milá, usmieva sa a je empatická. Mohlo by ma to tešiť a nepopieram, že ma to aj potešilo, ale uvedomila som si, že je to nálepka. Príjemná, ale nálepka. Plochý kus lepiaceho papiera.  

Moja dcéra má o niečo staršiu sesternicu. Typ dievčaťa, ktoré nikdy nezaujímali princezné. Odmieta šaty, sukne, balet. Baví ju skauting, geológia a kajak. A viem, že jej nie je príjemné, keď o nej niekedy hovoria, že ona je také “iné” dievča. Dokonca si myslím, že čím viac jej to podsúvajú, tým viac sa snaží dokázať, že je iná.

Milujeme nálepky, kategórie, osobujeme si právo rozhodovať o tom, čo je pravé a čo nie, čo je norma a čo už nie. Tento prístup neaplikujeme len na veci, ale aj na ľudí a akosi si neuvedomujeme, že najhoršie udalosti v dejinách sa začali nálepkovaním. Je to hlúpe a je to škodlivé, hlavne ak to robíme deťom.

P.S. To “iné” dievča má tvár veľmi podobnú ako naše “pravé” dievča. 

 

Prečítajte si tiež Tolerantná veľká noc