Niekde pomedzi to všetko strašné a boľavé, čo sa na onkológiách odohráva, vykúka jedinečná ľudská vlastnosť. Zmysel pre humor. Možno je čierny. Možno biely? Nie je častý, ale pomáha prežiť.

Sedela som v aute s mladou mamkou a jej synom. Samko prešiel liečbou leukémie a na onkológii strávili takmer dva roky. A ona vtedy v tom aute, keď som sa jej opýtala, čo to tu tak pekne vonia, povedala: „To je moja onkologická voňavka."

Občas použila v nemocnici túto vôňu a tak jej navždy ostala voňavkovonemocničná asociácia v hlave. Musela som sa usmiať. Ale to k nám už pristúpila druhá. A keď hrali v rádiu známu anglickú skladbu a ona povedala: „Daj hlasnejšie, to je náš transplantačný hit!", nemusela som sa už pýtať, čo to znamená.

Áno, lepšie sa žartuje, keď ste z najhoršieho von. Ale aj na krehkej hranici zúfalstva  a nádeje sa odohráva všeličo. A nikto nehovorí, že sa nemôžu slzy striedať aspoň s chabým úsmevom. Mesiace aj roky v nemocnici z vás urobia silnejšieho človeka, než ste si o sebe mysleli.

Čakala som na Luckinu mamku pred nemocnicou a ona mi poslala fotku infúzie so žltkastým roztokom plným trombocytov a napísala: „Ešte nemôžem, tečie jej gumidžús. " 

A deti, dopichané, dorezané, zničené a unavené dokážu tiež načrieť na dno svojich síl a vydolovať odtiaľ úsmevnú hlášku. Kúpila som Lucke na tú jej holú hlávku parochňu.  Červenú. Pre ofinu však nevidela a tak zasadla do kaderníckeho kresla. A po chvíli česania a strihania sa z toho kresla ozvalo: "Parochňa je tiež dobrá! Lebo s ňou to nekváče!"

A vedela by som vám aj povedať, ako si v lete chválila handru namiesto hrebeňa.

Život bez zmyslu pre humor je rovnaký ako jazda autom  bez tlmičov. Každý kameň na ceste vás bolí oveľa viac.

Humor nie je hriech. Humor je vždy liek. Bez doplatku a bez receptu. A obdiv si zaslúži každý, kto po ňom siahne aj z posledných síl.