Je stále ťažké živiť sa umením?
„Rozhodne, oveľa ťažšie ako keď som začínala. Posledné dva roky je situácia veľmi zlá. Ľudia súčasné umenie málo kupujú. Ak, tak staré umenie. Nechápem to. Ak chcú zbierať umenie, tak by mali podporovať súčasných umelcov. Veď prídeš do ateliéru a máš istotu. Samozrejme, predtým si musia o umelcovi všetko zistiť, aj či vystavuje. Lebo ak je na to lenivý, tak šanca, že sa raz presadí, čím zvýši cenu svojich obrazov, je nulová.“
Mať však doma obraz od slávneho nežijúceho výtvarníka je pre ľudí lákadlom aj investíciou, nie?
„Áno, ale mali by si uvedomiť, že trh s overenými menami je tu už dlho a koľko ten umelec za život namaľoval obrazov. Aj Pabla Picassa musel niekto podporovať, aj on mal obdobie, keď predával málo. Niekto však za ním prišiel , nejaký mecenáš, povedal si, že to s ním skúsi a vidíš, vyšlo mu to.“
Ty bojuješ sama, alebo máš mecenáša?
„Ja, žiaľ, mám zatiaľ smolu. Neviem, či naozaj nie je problém v tom, že mecéni skôr podporujú mužov. Mám takých, no kúpia si 5 - 6 obrazov a tým sa to končí. Mecenáš ťa musí podporovať dlhodobo.“
Ženy podľa mecénov nevedia maľovať?
„Skôr akoby ľudia, ktorí aj investujú do umenia žene neverili, že ako umelkyňa vydrží, lebo výtvarnícky život je na dlhé trate a možno si myslia, že žena to tak dlho nevydrží.
A ty to vydržíš? Sama hovoríš, že posledné dva roky je to katastrofa a ty predsa žiješ výhradne z umenia.
„Stojí ma to strašne veľa síl, námahy, chodenia, presviedčania a hľadania mecénov, ale vďakabohu vždy nejako tá šťastena sa potom ku mne nakloní a osud mi niekoho, aj keď v poslednej chvíli, donesie.“
Nikdy si nemala problém ako žena, že by ti niekto za tvoje obrazy nezaplatil?
„Samozrejme, aj to sa mi už stalo. Vybrali si naozaj veľký pekný obraz. Kolegovia výtvarníci muži dostali honorár okamžite a ja som na neho čakala rok. Dobre vedeli, že žijem iba z toho.“
Prečo si myslíš, že si to dovolili?
„Ak by nezaplatili mužovi, ten by prišiel a vybavil by si to inak. U ženy sa kupca spoľahne, veď žena počká.“
Sú ženy diskriminované aj v umení?
„Rozhodne. Som o tom presvedčená. Aj v minulosti aj dnes. Muži spolu dosť držia. Takže v tých ich spoločenstvách je predaj ich umenia jednoduchší. Muži výtvarníci si sadnú, dajú si pohár vína, debatujú, nemajú problém. Keď do toho vstúpi žena, tak tam už vzniká nejaký divný problém, ktorý neviem ani pomenovať, ale on tam proste je. Ženu pustia medzi seba ťažko. Chlapi držia spolu aj keby čo bolo, keď do toho vstúpi žena, tak už sú na pozore, že čo to môže byť.“
Nikdy si neľutovala, že si sa dala na túto dráhu?
„A vieš, že nie? Nikdy.“
Ani keď si nevedela zaplatiť šeky?
„Nie. Samozrejme, aj som si občas poplakala, aj som bola nešťastná a potom som sa z toho otriasla a išla ďalej. Vždy s tým musím počítať , že aj pol roka nezarobím nič, takže nikdy nemôžem ísť na doraz. Som na všetko sama, tak musím byť opatrná.“
Čím sa odlišuje štetec výtvarníčky a výtvarníka?
„Delenie umenia na mužské a ženské nemám rada. Práve to vytvára priestor na rozdiely. Umenie je pre mňa dobré alebo zlé. A dobré je vtedy, keď to robíš úprimne zo srdca. Bez toho, aby si špekulovala, ako to urobiť, aby si to predala. Sú u nás umelci, ktorí vyslovene idú len komerčným spôsobom. Bežný divák to neodhalí, ale umelec hneď.“
Namaľovala si už komerčný obraz preto, aby si zaplatila šeky?
„Nikdy som to neurobila . Keby toto bolo o peniazoch, tak umenie nikdy nerobím. Je skvelé mať peniaze, aj ich potrebujem, ale naučila som sa fungovať, že stále mám očakávanie, že to bude lepšie a tie peniaze ešte prídu. Vždy keď mi bolo najhoršie, vznikli najlepšie veci. Čím mám väčší problém, tým viem do obrazu dať viac espritu a je to aj vidieť.“
Tak sa dostalo do tvojich obrazov železo, že „železná lady“?
„Artefakty v obrazoch to je náhodná záležitosť, ale tie železné sochy, čo robím najnovšie, tak na to som si trúfla, lebo mám už niečo za sebou. Prekvapili aj kolegov počas výstavy na Bratislavskom hrade. Som na ne hrdá. Lebo vznikali a vznikajú v obrovskej továrni za plného chodu, kde vám nad hlavou nosia žeriavy tonové súčiastky do obrábacích strojov a počas jednej zmeny vás pri zváraní sochy sleduje aj viac ako 50 chlapov. Nikto vám tam nevytvorí priestor, ani pokoj na tvorbu. Vyžaduje si to maximálne sústredenie sa.“
To si zaklopala na nejakú továreň na spracovanie železa, že dobrý deň, ja si tu chcem z vášho železa zvárať sochy?
„Na výlete som stretla božieho človeka Dušana Kurucza s jeho pani. Slovo dalo slovo a pozval ma do továrne. Mne sa odtiaľ nechcelo odísť. Bola som totálne hotová, čo tam všetko bolo, čo sa mi ponúkalo na umelecké stvárnenie. Železo aj 2 cm hrubé. Roky som používala do malieb také maličké artefakty, ale to čo som tam videla ako odpad, skoro som odpadla. Vďaka jeho veľkorysosti som bola v raji, lebo mi povedal: Rob si čo chceš, koľko chceš a ako chceš! No kto toto dnes nezištne povie?!! Dokonca som dostala chlapa, ktorý so mnou chodí po továrni. Vyberieme spolu šrot a zvárame. Opakujem, za plného chodu továrne a s desiatkami zavesených skoro traktorov na žeriavoch.“
Nie je Dušan Kurucz tvojím mecenášom?
„Istým spôsobom je. Bože, a za to všetko dobro, čo koná, čo som mu ja vyviedla?! So zváračom sme vyberali železo. Na dvore v kúte boli krásne 2cm hrubé kusy. Kričala som od šťastia: Bože, to je nádhera, to je sila! Malo to v sebe niečo, čo pol centimetrový plech nemá. Vytvorili sme teda dielo, ktoré som vystavovala aj na Bratislavskom hrade. Dušan prišiel o dva týždne do fabriky a hľadal železo. Začal lamentovať, kde sú tie špeciálne vyrobené kusy na obrábacie stroje! A majster mu hovorí: No tá vaša umelkyňa si ich zobrala všetky! Na výstave z toho vznikol Euro kohút a Euro kvet. Z časových dôvodov musela chýbajúce súčiastky vyrobiť iná továreň.“
Prečo sa tak smeješ z toho, že ťa zaradili do stredného prúdu ?
„Lebo, že vraj je to komerčné umenie, s čím ja teda zásadne nesúhlasím. Kto na to prišiel neviem, ale pravdepodobne sú to ľudia, ktorí robia inštalácie. Také, že, napríklad vysypeš do stredu miestnosti kopu piesku a máš umenie, že WOW! Mladí umelci sa potom z toho vytešujú, že akí sú noví a iní, kým my robíme obyčajné umenie. Pritom ja tomu ich umeniu vôbec nerozumiem. Veď ani z dlhodobého hľadiska to nemá žiadnu váhu. Ja som dokonca presvedčená, že aj ten, čo to robil, tomu nerozumie. Akurát jediná jeho úloha je šokovať ľudí. Fajn, pozriem si to, ale že by som to vyhľadávala, určite nie. Veď je to iba kopa piesku a na tom 2 cédečka. Hotovo, bodka. Konceptuálne umenie. (smiech)“
Ako sa na stenu Vďaky v Danubiane dostalo tvoje meno?
„Milujem Danubianu. Dokonca som bola aj pri jej základnom kameni v roku 2000. Nikdy na to nezabudnem. V ten deň bolo zatmenie slnka. Bolo to čarovné ako celé miesto. Keď Danubiane hrozilo, že ju aj pre Kunsthalle zatvoria, bojovala som zo všetkých síl. Nevedela som si ani len predstaviť, že by ju zatvorili. Vždy, keď jej to hrozilo, som tam jednoducho utekala aj s petíciami. Mám z toho dobrý pocit, lebo poznám aj ľudí, ktorí sa zľakli a prestali tam chodiť.“
Umelci?
„Áno, ja už sa nemám prečo zľaknúť a báť sa! Ja som už všeličo preskákala. Nebojím sa už ničoho. Ani povedať nahlas, čo cítim a vnímam. Ani to, že aj v umení sú rôzne možnosti pre mužov a iné pre ženy. Otvorene hovorím, že tie možnosti sú pre ženu ďaleko menšie, lebo spoločnosť na to stále nie je nastavená. Ak výtvarníčka nemá za sebou silného muža, stále bojuje s predsudkami, že výtvarnú kariéru nezvládne. A potom, keď to žena zvládne, tak sú všetci z toho prekvapení. Výtvarníci dokonca ženy nepovažujú ani za konkurenciu. Maximálne tak uznanlivo sa pred jej dielom zháčia, že hm, niečo tá žena urobila, ale že by ju brali ako konkurenciu, neverím v to. Nie som až taká naivná.
PhDr. Ľudovít Petránsky, výtvarný teoretik o akademickej maliarke Kataríne Alexyovej-Fígerovej:
Nové poznanie, posun v tvorbe, osobnú satisfakciu, uznanie publika, naplnenie ambícií, vyskúšanie experimentu, nájdenie vytúženej krásy. Toto všetko zvádza na plátne a sochách Katarínu Alexyovú – Fígerovú. Na ceste plátnom túži po kráse a intímnom flirte medzi svetom a predstavivosťou. Jej expozícia je bohatá na vnímanie, konzistentnosť výpovede a výtvarnú kvalitu.
Maľba – je stále dominantným výtvarným vyjadrením a jej geometrické tvary sú esenciou vnútorných obrazov, snahou po dokonalosti a farba zasa hýbe dejom.
Socha - je pre mnohých prekvapením. Železo a Katka sa jednoducho našli. Spontánne a autenticky z neho tvaruje hravé tvary, ktoré kreslia pôvodné linky v priestore. Komorné objekty sa striedajú s väčšími rozmermi, pričom si viem predstaviť aj ich umiestnenie v parku, či do krajiny v monumentálnejšej mierke. Jej diela čakajú na rozvinutie v priestore a ploche. Už teraz sa na to teším, lebo Katkina paleta má svoju energiu.
