Moja mama si o mne myslí, že som... Môj otec o mne hovorí, že som ...  Podľa mojich kamarátov som... Ja si o sebe myslím, že som...

Keď som tie otázky videla, povedala som si, že toto je tá domáca úloha, ktorú mám rada. Moja dcéra si ju vie vypracovať sama, nepotrebuje moju pomoc. Na každú otázku v domácej úlohe zo slovenčiny, bolo potrebné dať jednoslovnú odpoveď. To je predsa jednoduché, vravela som si. Povie, čo si kto o nej myslí a čo si o sebe myslí sama. V jej veku to ešte musí byť jasné, veď má len desať rokov.

Ukázalo sa však, že jednoslovné odpovede vedia zatriasť životom viac ako komplikované súvetia. Nepripúšťajú totiž žiadne pochybnosti. A to bez ohľadu na vek.

Moja dcéra váhala pri všetkých otázkach, ale najviac pri tej, čo si o sebe myslí ona sama. Vysvetľovala mi, že nemôže napísať, že je múdra, lebo všetci ju učia, že sa nemá chváliť. Bolo to pre mňa také smutné déja vu. Socialistické spomienky na detstvo. Nikto nesmie vytŕčať z davu, byť iný, chváliť sa. Má byť skromný pionier a stáť v kúte, kým si ho nevšimnú iní.

Chváliť sa, predsa neznamená klamať, iba byť na seba v niečom hrdý, pomenovať kladné vlastnosti, snažila som sa jej vysvetliť. Jej výraz tváre prezrádzal, že ju niekto dostatočne spochybnil, aby z toho mala radosť. Bola som smutná. Nech ju spochybnil ktokoľvek, nepodarilo sa nám jej dať istotu, že to nie je pravda.

Občas tak veľmi pripravujeme naše deti na dospelosť, že každú chválu spojíme s nejakým ale. Si šikovná, ale mala by si pridať... Si múdra, ale mala by si sa viac učiť... Si nadaná, ale nebude to stačiť... Ak nemajú istotu v nás, ako ju nájdu u iných?

Na druhý deň mi  dcéra prezradila odpovede kamarátky z inej triedy. Tá napísala, že jej mama si o nej myslí, že je zlá, otec, že je šikovná, spolužiaci, že je náladová  a ona si o sebe myslí, že je tučná. Bola to najsmutnejšia vizitka dievčaťa, ktoré sa výborne učí a v športe dosahuje excelentné výsledky. I tak neverí v samu seba.

Asi by pri týchto jednoduchých otázkach zaváhali aj dospelí. Inak vnímame sami seba a inak nás vnímajú iní. Často nevieme to dobré zo seba predať na prvom mieste. Akurát optimizmus dospelých trochu skresali skúsenosti a zážitky, ale prečo o sebe pochybujú už deti? Občas na nich prenášame vlastné sklamania. Intenzívny pocit nedocenenia v práci, v rodine, u priateľov. Aj my máme často problém sa s tým vyrovnať a so všetkými životnými skúsenosťami veriť v samých seba. Ako to potom majú zvládnuť deti?

Musíme v nich veriť. Bezhranične a bezpodmienečne. Aby im jednoslovné odpovede nerozhádzali život ani na chvíľku. 

.

Prečítajte si aj Neznámy tanečník s príbehom, na ktorý zabudol