|
Na právo ste sa hlásili ešte v čase socializmu, ale prijímacie skúšky ste už robili po jeho zmene režimu. Aké to bolo?
„Už na strednej škole som si vysnívala, že budem právnička a robila som všetko preto, aby sa mi to podarilo. Našťastie som robila prijímačky až po revolúcii, kedy už rozhodovali výsledky testov. Na prijímačkách bol vtedy naozaj nával, bolo nás takmer tisíc uchádzačov a vziať mohli len 300. Dodnes si pamätám mojich rodičov, ako mi hrdo oznámili, že ma nielen vzali, ale že som bola deviata v poradí. To bolo prvý míľnik v mojej kariére a zistila som, že keď sa veľmi snažíte, úsilie sa vyplatí.“
Ako ste sa na prijímačky pripravovali, že ste skončili tak vysoko?
„Veľmi mi pomohol vzťah k histórii a logické myslenie. Na štúdium práva sa často hlásia študenti, ktorí nemajú radi technické vedy ako matematiku alebo chémiu, ale netreba sa toho báť. Naopak, všetkým by som tieto predmety odporúčala. Ja som bola napríklad jediný študent v našom ročníku na gymnáziu, ktorý maturoval aj z matematiky aj z dejepisu. Logiku potrebujete v mnohých profesiách, obzvlášť v práve, lebo právne normy sú písané spôsobom, že keď platí jedno, tak potom platí druhé alebo naopak. Z praxe môžem túto potrebu len potvrdiť. Pri mojej špecializácii, ktorou sú transakcie (akvizície a predaje podnikov) to bez toho ani nejde.“
Pracovali ste už počas štúdia práva?
„Áno, ako študentka som začala pracovať pre jednu medzinárodnú audítorskú poradenskú firmu na daňovom oddelení. Tam som sa veľa naučila o daniach, čo mi neskôr pomohlo lepšie rozumieť transakciám. Všetkým študentom odporúčam začať pracovať už popri štúdiu a získať tak prvé odborné skúsenosti.“
Je možné, že dnešným študentom práva sa do praxe až tak nechce?
„Keď sme študovali my, tak Západ k nám len prichádzal a my sme sa chceli všetko naučiť. Boli sme doslova „hladní“ po informáciách a možnosti pracovať. Teraz je to trochu inak. Od viacerých firiem sme počuli, že študentom sa až tak nechce ísť pracovať, pretože majú veľa iných podnetov ako cestovanie, sociálne siete. Takí študenti, ktorí len študujú a cestujú, budú mať pravdepodobne problém si po skončení štúdia nájsť prácu. Študent, ktorý sa uchádza o prácu vo firme bez praxe, nemá veľkú šancu sa zamestnať. Dokonca aj prax recepčnej v hoteli je lepšia ako žiadna, ale samozrejme s odbornou praxou v odbore sa to nedá porovnať.“
Mení sa to nastavenie po skončení školy?
„Určite áno. Po skočení školy sa absolventi snažia zamestnať a medzinárodná právnická kancelária je pre nich vždy atraktívna. Čo však vnímam ako nový fenomén na trhu po nástupe do práce je dosť časté striedanie zamestnaní. Keď som ja skončila školu, tak bolo bežné uvažovať o zmene zamestnanie najskôr po troch až piatich rokoch. Teraz mám pocit, a potvrdzujú mi to kolegovia aj z iných firiem, že mladí sú tzv. jumperi (skokan – poz.red.). Chcú všetko čím skôr spoznať a ísť ďalej za ďalšou pracovnou skúsenosťou v domnienke, že čím viac vyskúšajú, tým budú lepší odborníci. Často to tak nie je, vyskúšajú síce viac zamestnaní, ale nestihnú sa stať naozajstnými odborníkmi v žiadnej konkrétnej oblasti. Pri práci právnika často zistia, že treba sedieť aj hodiny za stolom pri písaní dokumentov, čo sa im nemusí zdať zábavné. Právo je možno navonok atraktívna ale v skutočnosti aj ťažká práca, ktorá zahŕňa aj mnohé rutinné úkony a veľa trpezlivosti pri čítaní komentárov a judikátov.“
Ako ste menili miesta vy?
„Keď som po troch rokoch skončila v medzinárodnej audítorskej firme, nastúpila som do slovensko-amerického podnikateľského fondu na podporu malých a stredných podnikov ako interná právnička. Spolupracovala som s investičnými manažérmi, ktorí posudzovali a odporúčali investície. Získala som tam veľa cenných skúseností, či už pri schvaľovaní nových investícií alebo pri riešení právnych problém spojených s tými, ktoré boli v procese likvidácie alebo v konkurze. Bola to výborná prax pre právnika, ktorý sa zaoberá transakciami a právom obchodných spoločností. Už v tom čase som mala možnosť nastúpiť do Squire Patton Boggs (pozn. v tom čase Squire Sanders & Dempsey), ale túto možnosť som využila až neskôr, keď bol ten správny čas.“
A ako sa to stalo?
„Do Squire Patton Boggs som nastúpila až ako skúsený právnik a hneď som dostala prácu na veľkých medzinárodných projektoch, napríklad pri predaji železiarní, bankovej poisťovne, televízie a podobne. Pred finančnou krízou bolo veľa práce, bolo bežné, že sme na prípadmi sedeli aj do druhej do rána. Hoci to pre mňa v tom čase nebolo vždy ľahké, práve vtedy som získala potrebné vedomosti a skúsenosti. Zhruba po piatich rokoch som prestúpila do lokálnej právnickej kancelárie.“
Bol to krok späť vo vašej právnickej kariére prejsť z veľkej firmy do menšej?
„Vôbec nie. Vzhľadom na moje predchádzajúce skúsenosti som dostala na starosť zaujímavé medzinárodné projekty, v tomto som mala v mojej kariére veľké šťastie. Ak som v medzinárodnej firme mala často nad sebou viacerých partnerov, tu som už mala projekty na starosti od začiatku prípadu po koniec, čo mi pomohlo získať aj dôležité vnútorné sebavedomie pri riadení významných projektov (napríklad oddelenie činnosti výroby a distribúcie elektriny, cezhraničné zlúčenie pobočiek medzinárodnej firmy z troch štátov, zlúčenie telekomunikačných operátov a podobne). No po čase mi predsa začalo chýbalo prostredie medzinárodnej advokátskej kancelárie, tak som sa napokon už ako partnerka do Squire Patton Boggs vrátila. Do firmy, ktorá od počiatku významne zasiahla do môjho profesného rastu. Prvú ponuku som od nej dostala ešte ako junior a nakoniec v nej v súčasnosti pôsobím ako partnerka pre oblasť transakcií a obchodného práva.“
Právnickú firmu Squire Patton Boggs vedú ženy.
Robí transakčné právo veľa právnikov?
„K predajom a akvizíciám podnikov sa mnohí právnici nedostanú za celú svoju kariéru. Je to top v našej brandži.“
A ženy právničky?
„Tak to už vôbec nie, ženy tam takmer nestretnete. Práve táto oblasť je silná doména mužov na rozdiel od iných oblastí práva, kde ženy vo vysokých pozíciách nájdete častejšie (napríklad oblasť interného compliance alebo oblasť pracovného práva a HR). Osobný zážitok mám napríklad z rokovania o predaji nákladného dopravcu, keď za stolom sedelo 19 osôb a ja som bola jediná žena.“
Je vtedy pre vás výhodou či nevýhodou, že ste žena?
„Muži v takýchto situáciách ženy často podceňujú, neočakávajú, že im pri vyjednávaní budú rovnocenným partnerom. Je to hlavne otázka prvého dojmu, častokrát však počas rokovaní zistia, že mám dobré argumenty a som dobre pripravená. Potom sa situácia obvykle zmení. Občas sa to prejavilo aj ako výhoda, keďže protistrana bola menej ostražitá a potom bol efekt značný. Keď žena začne rozumne rozprávať, často právo pre prvotné podceňovanie získa nakoniec oveľa väčší rešpekt.“
U koho cítite väčšiu nedôveru – u mužov, či u žien?
„Je celkom smutné, že často aj samotné ženy prejavujú nedôveru k iným ženám odborníčkam. Stalo sa mi, že som skôr presvedčila mužov, že som dobrý právnik ako niektoré ženy. Bohužiaľ, samotné ženy majú často skreslenú predstavu o tom, že muž v obleku s kravatou je automaticky odborník. Získať u ženy kredit v oblasti právneho poradenstva je často tiež ťažké.“
Mení sa to vekom a skúsenosťami?
„Samozrejme, vekom a skúsenosťami sa to zlepšuje a aj ja už viem lepšie odhadnúť, ako svoju odbornosť ukázať. Už viem, že musím byť lepšia ako muž, že potrebujem argumentami viac zabodovať. Aj preto si myslím, že firmy, kde sú vo vedení ženy, môžu byť výkonnejšie jednoducho preto, že častokrát žena musí urobiť oveľa viac ako muži, aby sa presadila.“
Vediete nielen právnickú firmu, ale aj živé ateliéry. Nevylučuje sa logika v práve a cit pre umenie?
„Naopak. Skutočnosť, že som našla moje hobby, ktorému sa venujem vo voľnom čase, mi veľmi pomohla. Práve tu som si mohla vyskúšať aj vlastné manažérske schopnosti, veľmi mi táto skúsenosť potom pomohla v samotnej práci partnera v advokátskej kancelárii. V ateliéri som sa naučila robiť aj veci, ktoré právnik k vytváraniu samotných právnych dokumentov nepotrebuje, ale k lepšiemu porozumeniu potrieb klientov a k riadeniu firmy áno. V ateliéri napríklad píšem príspevky na webovú stránku a sociálne siete, vytváram kurzy, riadim zamestnancov, zariaďujem objednávky od dodávateľov, komunikujem so zákazníkmi a podobne. Vďaka tomu lepšie rozumiem praktickým potrebám našich klientov. Keď sa prídu poradiť s nejakým právnym problém, vidím ich problém z ich pohľadu. Navyše ma začala baviť aj organizácia rôznych odborných prednášok a podujatí, čo právnici väčšinou nemajú v obľube, ale k výkonu právnickej profesie to jednoznačne patrí. Myslím, že akákoľvek skúsenosť v živote Vás vždy posunie ďalej.“
Kedy ste objavili slabosť pre umenie?
„Už ako dieťa som v škole rada maľovala, ale nikdy som nechodila na umeleckú školu, pretože som tancovala a popri tréningoch som na to už nemala čas. Neľutujem, pretože živiť sa umením je v dnešnej dobe dosť ťažké. Ale bol to môj nesplnený sen, ktorý sa mi vrátil, keď ma pred niekoľkými rokmi oslovila kamarátka, aby som s ňou išla na kurz maľovania v angličtine. Veľmi ma to bavilo, takže som ostala, aj keď s tým kamarátka prestala. Neskôr som dostala ako darček kurz rezbárstva v ÚĽUV-e a to rozhodlo. Som človek, ktorý rád veci pozitívne ovplyvňuje, tak sme sa rozhodli založiť ateliér, ktorý vediem už 6 rokov.“
A čo robíte vo vlastnom inak?
„Nie sú to kurzy pre profesionálnych umelcov, ale pre ľudí, ktorých chcú maľovať ako relax a hobby. Čo sa týka vybavenia, patríme v Bratislave k top ateliérom pre amatérov. Pre mňa je to taký môj osobný príspevok pre rozvoj našej spoločnosti, možnosť prispieť niečím pozitívnym. Keď vidím u našich zákazníkov, čo sú vo veľkej miere ženy, akí sú šťastní, keď vytvoria výtvarné dielo vlastnými rukami, je to naozaj nezameniteľný skvelý pocit.“
(Obsah vznikol v spolupráci s firmou Squire Patton Boggs)
Prečítajte si aj Ženy nemôžu mať všetko, hovorí Tatiana Prokopová, ktorá vedie právnickú firmu s ďalšími dvoma ženami
