PARÍŽ. Pri soche leva na námestí Denfert-Rochereau, na rohu Avenue du Général Leclerc a trhovej ulice Daguerre je kaviareň s názvom Daguerre. Pred niekoľkými rokmi, v daždi, s veľkou bolesťou a žiaľom som potrebovala plakať niekde v suchu a tak som sa vsunula do kaviarne Daguerre.

Plakala som nad šálkou kávy, ktorej chuť si nepamätám, čašník sa chápavo očami o mňa staral, na nič sa nepýtal. Mince za kávu som nechala roztrúsené na stole, čašník ma vyprevadil k dverám, poprial mi "bon courage". Peniaze si išiel zo stole zobrať až keď som bola v nedohľadne.

 

 

Peniaze vezme až po odchode 

Po niekoľkých rokoch, tentokrát kvôli zime, som potlačila dvere kaviarne Daguerre, usadila sa za malý stolík a vypýtala si bylinkový čaj. Tešila som sa z horúcej šálky voňajúcej kamilkami a tiež, že neochucujem čaj slzami. Keď bol čas ísť pre deti do školy, potrebnú sumu mincí som nechala v miske na stole a vyšla z kaviarne. Čašník si šiel pre platbu, až keď ja som o tom už nemohla vedieť.

V Paríži, a myslím, že na mnohých miestach vo Francúzsku, funguje kaviarenská dôvera. Čašník sa nezníži nedôverou k zákazníkovi natoľko, aby si overil platbu pred odchodom zákazníka. Teda, pokým zákazník nepotrebuje vydať. Pri odchode z kaviarne vás čašník sprevádza buď pohľadom od pultu, alebo otvorením a pridržaním dverí, poďakovaním a prianím príjemného zvyšku dňa. Až, keď ste za rohom, ide k vášmu stolu si vyzdvihnúť platbu. Ide o dôveru.

Ak by nefungovala, ak by ľudia nechávali menej peňazí, ako je ich účet, systém by sa musel zmeniť. Dôvera však v niekoľkomiliónovom meste funguje. Nikto si nedovolí zaplatiť menej, pretože by sa hanbil pred ostatnými, sám pred sebou. To, či si do tej kaviarne či reštaurácie vráti alebo nie, či je jej stálym klientom, je úplne nepodstatné.

 

 

Dôvera medzi čašníkom a hosťom

Takisto fungujú aj tringelty. Ak po zaplatení necháte na tácke prepitné, čašník si ho nikdy nepríde vyzdvihnúť vo vašej prítomnosti, poďakuje vám, ale tringelt si vyzdvihne až po vašom odchode z kaviarne.

S kamarátkou z Argentíny, ktorá žila dlhé roky v Španielsku sme tento fenomén rozoberali; s konštatovaním, že v mnohých krajinách by človek pri susednom stole bol rýchlejší ako čašník.

Keď som po vypití kapučína odchádzala z kaviarne Le Rostand pri Luxemburskej záhrade, pohybom ruky som dala čašníkovi najavo, že peniaze sú na stole. On urobil rukou gesto, čosi ako, že to je samozrejmé, to je maličkosť, nestojí to za reč.

Moje gesto bolo zbytočné, pretože dôvera, to znamená, že ja viem, že on vie, že tie peniaze na stole som nechala a tá suma, plus prepitné je správna.