Jednou z najsledovanejších vianočných reklám bol príbeh poľského dôchodcu, ktorý sa poctivo učí angličtinu, aby mohol odcestovať za vnučkou a rozprávať sa s ňou. Koľko seniorov sa učí u vás?

„Robíme so seniormi takmer od začiatku, mali sme najprv jedného v bežnom kurze, ale robilo to študentovi i nám problémy. Keď dáte dokopy 75-ročných a 30-ročných, tak to celkom nefunguje. Seniori majú iné požiadavky – väčšie písmo, musíte pomalšie a hlasnejšie rozprávať, mať iné knihy s menším počtom nových slovíčok. Dnes máme seniorov na všetkých jazykových úrovniach – od začiatočníkov po konverzácie s native speakrami. Učíme angličtinu asi 60 seniorov, niektorí sú u nás už niekoľko rokov.“

 

Tiež majú vnúčatá v zahraničí?

„Máme napríklad pána Jožka, ktorý má syna v zahraničí a chodí k nám takmer od začiatku.  Takže určite máme aj takých, ale hlavná motivácia je si myslím sociálne prostredie. Prevažne máme študentky, ktoré nebaví iba doma háčkovať a pozerať televízor. Naši seniori-študenti sú vzdelaní, veľa cestujú, niektorí majú rodinu v zahraničí, alebo ich jednoducho iba nebaví sedieť doma pred TV.  Myslím si však, že najväčšou motiváciou pre nich je, že môžu chodiť medzi ľudí, ktorí zmýšľajú podobne a niečo sa učiť. Snažíme sa zohľadniť, aby si navzájom „sadli“ v skupinách aj ako ľudia, nielen jazykovo. Byť v príjemnej spoločnosti je motivujúce a prináša radosť do života.

 

Majú vo vyššom veku problém učiť sa?

„To je individuálne. Mozog je sval ako každý iný a ide o to, či ho trénujete alebo nie. Ak sú to ľudia, ktorí sa aj v mladšom veku veľa učili, ide im to lepšie. Seniori sa už však nestresujú, sú v pohode a učia sa, lebo ich to baví.“

 

 

Angličtinu ste začali učiť po strednej škole a niekoľkých mesiacoch strávených v Anglicku. Stačilo to ako kvalifikácia na učiteľku v jazykovej škole?

„Sama sa čudujem, ale stačilo. Do jazykovej školy v Nitre ma prijali bez toho, aby ma počuli rozprávať. Iba sa ma spýtali či viem naozaj anglicky. V utorok som ich oslovila a vo štvrtok som mohla začať. Bol to rok 2000, ešte stále veľký boom jazykových kurzov, všetci sa chceli učiť jazyky. Potrebovali lektorov. Učila som vtedy 8 hodín týždenne a 40 hodín som sa učila sama. Rozprávať som vedela, ale gramatiku vysvetľovať nie. Na štátnice z angličtiny so išla spolu s mojimi prvými študentami.“

 

Neodradilo vás to?

„Naopak. Veľa vecí som pochopila a zistila som, že ma veľmi baví skúmať čo spôsobuje, že sa mozog učí. Chcem vidieť, ako sa ľudia zlepšujú a napredujú. V prvej jazykovej škole som učila päť rokov. Predtým som považovala učiteľstvo za nudné a stereotypné povolanie, ale nakoniec som ho išla aj študovať. Diaľkovo som vyštudovala angličtinu-pedagogiku a popri tom som pracovala v Greenpeace ako koordinátorka dobrovoľníkov pre strednú Európu, v podstate som sa tiež venovala učeniu.“

 

 

Po škole ste opäť zamierili učiť do jazykovky. Mali už na vás vyššie nároky ako pri prvom prijímaní? 

„Aj v roku 2008 ma zamestnali bez toho, aby si vypočuli moju angličtinu. Vyššie nároky som však po rokoch učenia mala ja. Nevedela som si nájsť školu, kde by som bola cítila nejakú podporu. Moji študenti sa nesťažovali a teda v zásade nikoho nezaujímalo, ako ten kurz vediem. Uvedomila som si, že sa to od roku 2000 nikde neposúva a tak som sa rozhodla, že si založím vlastnú školu.“

 

Založili ste novú, hoci jazykových škôl bolo vtedy i dnes veľa. Prečo ste si verila, že budete iní, lepší?

 „Škôl bolo veľa, ale vedela som, že to nerobia dobre. Nikde sa nemerala (ani nemeria) kvalita, do dnešného dňa sa nerobia poriadne vstupné testy, ani u lektorov ani u žiakov. Keďže je ťažké nájsť lektorov, jazykové školy sú radi, že ich majú. A nájsť lektorov je ťažké, pretože sa im školy nevenujú a teda náše odvetvie veľmi málo priťahuje ambicióznych ľudí. Lektorov na živnosť to nebaví dlho. Ak pracujete vlastne sama, chodíte z jednej firmy do druhej a nikoho nezaujíma ako vlastne učíte, to nie je motivačné, práve naopak. My sme sa zišli dve baby, ktoré to už roky robili a vedeli sme, čo nechceme.“

 

Lektorka Martina sa v triede pripravuje na vyučovanie.

 

Ako ste to nechceli?

„Nechceli sme, aby lektori len chodili iba po firmách, ale aby mali svoje zázemie. Zakladali sme školu, ktorá núti lektorov rásť, ale zároveň im nediktuje, čo majú učiť. Filozofia našej školy je v tom, že učitelia musia byť dobrí. Oni si musia nájsť, alebo vybudovať svoje metódy a aktivity, aby študentov motivovali. Motivácia funguje pri výuke jazyka najlepšie a je jedno, či je motiváciou frajer, cestovanie, alebo práca. Preto sa snažíme ukázať našim študentom, že jazyk im otvára dvere, rozširuje obzory a obohacuje život. Jazyk sa neučí, jazyk sa trénuje. Treba ho používať. Je dôležité rozprávať, čítať, písať, počúvať podcasty, alebo hudbu. Ak to nerobíte je to ako keby ste chodili do fitka dívať sa na trénera.“

 

Ako dnes vy prijímate lektorov?

„Najprv si pozrieme životopis a ako prvý robíme telefonický pohovor. Ďalší krok je pozvanie na skúšobnú hodinu, lektori predvedú čo vedia v praxi. Väčšinou si ich na ešte pár hodín skúšame a zisťujeme, či to funguje. Je to rôzne, mali sme aj lektora, ktorý bol začiatočník a neučil úplne dobre, ale veľmi chcel, robil na sebe a zlepšoval sa. Po dvoch rokoch je jedným z najlepších. Talent učiť síce existuje, ale sám o sebe neznamená nič, treba na sebe makať. Veľká časť je tiež osobnosť lektora, nie každý lektor „sadne“ každému študentovi. Nielen kvalita lektorov, ale aj ich správny výber je kľúčový.“

 

Venujete sa im inak ako sa venovali jazykové vám v čase, keď ste učili?

„U nás majú povinné náčuvy, metodička k ním chodí a aj navzájom si chodia pozerať hodiny, kde kolegu len sledujú. Prirodzene ich to podporuje, vedia sa porovnať aj inšpirovať. Robíme pre nich aj osobnostné  a komunikačné tréningy. Voláme trénerov zvonku, aby ich učili najnovšie poznatky o tom ako učiť lepšie. Predtým sme vzdelávanie učiteľov robili štyri roky v spolupráci s britskou jazykovou školou, tento rok si to budeme prvý raz robiť sami. Ak samotní učitelia nepracujú na sebe, nemôžu presvedčiť svojich žiakov, aby sa zlepšovali.“

 

Drama teaching: Medzinárodný workshop pre učiteľov angličtiny s Kenom Wilsonom.

 

Asi nie je bežné, že takto u nás investujú do vzdelania lektorov aj iné jazykové školy?

„Nie, mnohé to nerobia. V našej Asociácií jazykových škôl SR je to večná téma. U mňa to vychádza aj z mojej skúsenosti s dobrovoľníctvom v Greenpeace, ľuďom sa treba venovať a komunita je veľmi dôležitá, formuje. Učiteľ, ktorý učí iba pre peniaze, nie je náš cieľ. Takých učiteľov nehľadáme. Skutočný učiteľ je ten, ktorý to berie ako svoje povolanie, chce sa posúvať vpred a zároveň si je vedomý hodnoty, ktorú prináša. Je to jeden z dôvodov prečo organizujeme medzinárodnú letnú školu pre angličtinárov. Vnímame, že je dôležité, aby si ľudia vytvárali kontakty medzi kolegami po celom svete. Inšpirujú sa a komunikujú medzi sebou potom aj počas roka. Hľadať dobrých učiteľov je ťažké, takže na to ideme opačne, snažíme sa vytvoriť priestor, ktorý dobrých učiteľov priláka.“

 

Meníte pri takýchto požiadavkách lektorov často?

„V zásade sa dá povedať že máme fluktuáciu, ktorá vychádza zo sprísňovania podmienok čo prirodzene súvisí s rastom. Počas jazykovej prípravy na predsedníctvo v Rade EU, keď sme pripravovali takmer 600 ľudí, sme si mali možnosť odmerať aký progres sa dá urobiť za necelé dva roky. Chceme od našich učiteľov, aby ľudí motivovali sa učiť a testovať sa. Merať progres je dôležité pre študentov i pre kontrolu kvality výučby v škole. Ak to však má byť validné a kvalitné meranie, spolupráca medzi školou a študentami musí fungovať výborne. My potom vieme posúdiť kvalitu práce našich učiteľov. Posudzujeme tiež dochádzku žiakov, dobrá dochádzka je vizitka dobrých učiteľov. Dlhodobo to sledujem a viem, že to funguje. Učitelia na to reagujú veľmi citlivo, pretože toto iné školy nerobia, ani také, kde sa za kurzy platí viac, niektorí pre to aj odišli. My hľadáme ľudí, s ktorými sa dá systém zlepšovať. Ak lektorovi vyskočia zlé výsledky, nie je to koniec sveta ani to neznamená, že lektor je zlý. Potrebujme však v spolupráci s ním zistiť čo a prečo sa stalo a pracovať na tom. Ak sú lektori dobrí a veria si, tak s tým nemajú problém a sami sa zaujímajú o dôvody. Spätná väzba je veľmi dôležitá.“  

 

Ako testujete žiakov?

„Ešte úplne v začiatkoch sme vyvinuli nástroj na online testovanie, ktoré v tom čase potrebovala aj Profesia.sk, aby mohla ľudí testovať angličtinu na Profesia Days. Dnes to fičí ako samostatná firma. Je to výborný test pre ľudí, ktorí si jazykovku, učia sa doma, alebo si hľadajú prácu a potrebujú si otestovať úroveň jazyka. My Tracktest používame dodnes. Šetrí nám to veľmi veľa energie. Študenti si online otestujú gramatiku, slovnú zásobu, čítanie a počúvanie a my z toho vieme celkom dobre posúdiť aj to, ako vedia rozprávať. Po testoch sa pýtame študentov, koľko času chcú investovať do učenia. Spoločne si nastavíme očakávania tak, aby boli reálne. Ak ľudia vedia, že kvalitná škola neznamená, že máme lieviky a učiť sa treba, majú k tomu iný prístup.“

 

 

Vy ešte učíte alebo hlavne manažujete?

„Posledný polrok som neučila vôbec. Skôr manažujem, vediem firmu, a venujem sa vzdelávaniu lektorov. Organizujem medzinárodné vzdelávacie eventy, aby sa aj naši učitelia dostali mimo Slovenska a získali tak skúsenosti. Chceme tiež, aby sme ako škola boli atraktívnejší pre učiteľov zvonku. Spoluorganizujeme v Bratislave najväčšiu konferenciu pre angličtinárov v strednej a východnej Európe, cez ňu prejde veľa ľudí. Prvú sme urobili v roku 2011 a odvtedy je to každý rok. Vďaka členstvu v Asociácií jazykových škôl SR máme kopec príležitostí a informácií. Vieme, že sme dobrý aj v porovnaní s britskými či maltskými jazykovými školami. Spĺňame medzinárodné normy. Škoda, že pri firemnom vzdelávaní na Slovensku to zatiaľ nie celkom nefunguje a firmy málo zaujíma návratnosť investície, dôležitým kritériom je stále hlavne nízka cena.“

 

A zmení sa to? Budú firmy požadovať vyššiu kvalitu výuky aj na Slovensku?

„Určite, vlastne už teraz sa to pomaly mení. Firmy začínajú mať skutočnú potrebu angličtinu využívať na svoj rast. Vidia, že ak zvonku dotiahnu manažéra, ktorý komunikuje len v angličtine, zrazu tím v angličtine podáva nižší výkon. Ľudia už vedia hovoriť, ale kreativita a udržanie pracovného nasadenia v cudzom jazyku je niečo iné. Hlavne IT biznis, potrebuje expertov zvonku. Takých firiem je stále viac. Tiež Volkswagen a mnoho iných nemeckých firiem prechádza na angličtinu, lebo nedokázali na niektoré pozície nájsť kvalitných ľudí s nemčinou.“

 

Ako nájdeme dobrú jazykovú školu?

„Je niekoľko kritérií: kvalita lektorov, dĺžka kurzu, študijný plán, cena, komunikácia školy atď. Jednoduché je zamyslieť nad tým, aká je cena za hodinu a teda koľko je teda možné zaplatiť učiteľom. Je to rýchla matematika, ak lektor má odučiť 100 hodín (štandard) mesačne a ak hodina angličtiny stojí v jazykovke 20 eur, tak škola nemá priestor do učiteľov investovať. Síce môžete natrafiť na dobrého učiteľa, avšak otázkou je pokiaľ vám šťastie vydrží. Na Slovensku nie sme zvyknutí za vzdelanie zaplatiť, lebo byť učiteľom je vnímané hlavne ako poslanie. Skúsenosti mnohých však hovoria, že za poslanie si byt teda zrovna nekúpite. Ja si myslím, že kvalitných ľudí treba zaplatiť všade a v školstve obzvlášť. Veď akú majú šikovní ľudia motiváciu stať sa učiteľmi, ak plat učiteľov sotva pokrýva základné potreby? Jasné, že „všetci“ potom idú študovať manažment a právo. Roztočila sa špirála, ktorá vedie do pekla.“

 

TEDxBratislava 2013.

 

Vo vašej jazykovke by určite zaplatili viac ako inde. Oplatí sa im to? 

„Jazykové školy, hlavne v Bratislave, to poňali biznisovo. Ja to vidím trochu inak. Škola je škola. Zaplatíte za kvalitného učiteľa a výučbu, ale odmakať si to musíte sami. Nie je to služba ako to mnohé jazykovky prezentujú. Nestačí si sadnúť a čakať. Napríklad ponúkajú krátke kurzy, ktoré sú jednoducho zaplatiteľné, ale nezohľadňujú čas potrebný na progres z pohľadu študenta. Ponúkajú krátke a teda relatívne lacné kurzy. U nás trvá kurz 15 týždňov, pretože vieme, že študenti potrebujú čas, aby sa niečo naučili. Chceme, aby od nás odchádzali s lepšou angličtinou a na to potrebujú priestor. U nás sa tiež môžete stretnúť s lektorom vopred, v mnohých jazykovkách ani nevedia, kto bude učiť, keď naplnia kurz, tak niekoho najmú. Takže, ak si vyberáte jazykovú školu, sústreďte sa na to, ako s vami komunikujú, koľko zaplatíte za hodinu a čo v tom máte.“

 

Čo bolo pre vás najťažšie na podnikaní?

„Nie je problém začať podnikať, ale ťažké je to udržať a nastaviť systém tak, aby bolo možné ľuďom zabezpečiť plat tak ako ho čakajú. Začiatky sú vlastne ľahké."

 

Noémi Kolčáková Szakállová, výborná maliarka, charizmatická bytosť a študentka školy Bridge.

 

Dajú vám partneri v obchode pocítiť, že ste žena?

„Nikdy som neriešila, že som žena a teda niečo by malo byť inak, ale biznis ma naučil, že je ešte stále málo mužov, ktorí vnímajú ženy ako rovnocenné partnerky. Niekedy ma to irituje a niekedy pobaví. Viac sa snažím podporovať šikovné ženy okolo mňa ako sa pozastavovať nad chlapmi, ktorým chýba rešpekt voči iným ľuďom. Moja skúsenosť hovorí, že to nie je o rešpekte k žene, ale o všeobecnom rešpekte k ostatným živým tvorom. Občas tiež dostanem „vážnu“ otázku, ktorú by zrejme mužovi na čele firmy nepoložili. Napríklad, keď nám nešiel v škole internet, tak sa ma kolega s plnou vážnosťou spýtal takú elementárnu vec ako či sme už skúšali zavolať technika a vymeniť router. Pociťujem to v technických aj obchodných veciach, ale nijako zásadne to neriešim.“

 

Firmu vediete ženy. Ako to funguje? 

„Veľmi dobre, hoci ja mám často pocit, že ženy si vzájomne menej pomáhajú. Asi je to aj preto, že majú menej času „chodiť na pivo“ a networkovať. Kedysi som niekde čítala, že najväčšou brzdou feminizmu sú ženy, je v tom kus pravdy, ale lepší sa to. Mňa osobne to inšpirovalo, aby som hľadala tie, ktoré nič nebrzdia, ale práve naopak tlačia vpred. Skutočne je okolo mňa veľa ľudí, pre ktorých je feminizmus „by default“ nastavenie vzájomného rešpektu a rovnosti, nie rovnakosti. Teším sa, že spolupracujem a podnikám s výbornými ľuďmi. Moje kolegyne sú otvorené, priame a inšpirujúce. Sme rozdielne a teda veľa diskutujeme, ale práve naše rozdiely nám dávajú možnosť vidieť veci v širšom kontexte.“  


Prečítajte si aj Spoluzakladateľka Pixel Federation Lucia Šicko: Ľudia sa najviac naučia, keď sa hrajú