Vždy si túžila po spravodajskej žurnalistike?
„Pôvodne som chcela robiť športovú novinárku. Špecializovala som sa na televíznu žurnalistiku. Keď som sa zamotala do študentskej nežnej revolúcie, tak ma politika zomlela, aj napriek tomu, že som politické ambície nikdy nemala. Ani keď ma ako druháčku oslovil docent Vatrál, či chcem ísť do politiky alebo sa venovať žurnalistike, moja odpoveď bola jasná. Dal mi lístok s menom Eugen Gindl a poslal ma do redakcie prvých slobodných novín Verejnosť. Ale televízia ma nesmierne lákala. Skrátka modelka. (smiech). Aj napriek radám pani doktorky Vajdovej, ktorá mi vždy hovorila, že ma to intrigánske prostredie zožerie.“
Traduje sa, že si posledná moderátorka, ktorá v politických debatách zvládala opitých politikov.
„Musím povedať, že sama som z toho bola prekvapená, ako to v tom stave zvládali. Aj s kameramanmi sme si hovorili, do kelu, ako je to možné. Veď keď normálny človek popije, tak to je na ňom vidieť. Ale v štúdiu, keď sa zapli svetlá, dotyčná dáma si utrela kútiky úst a išla ako delo a dokonca bola v štúdiu aj najlepšia.“
Ale nerobila si svoju prácu dlho.
„Bola som tam „krátce, ale spolehlivě“. Prvého decembra 1992 som začala ešte ako študentka žurnalistiky a ostala som tam do prvého januára 1995, kedy mi oficiálne nepredĺžili pracovnú zmluvu. Malo to politické pozadie, pretože v tom čase som mala v redakcii najvyššiu kvalifikáciu ako moderátorka, komentátorka, robila som parlamentné vstupy a v tom čase jedinú politickú reláciu. Našli si dôvod. Končila mi zmluva, nepredĺžili mi ju a tak sa ma ľahko zbavili.“
S bývalým prezidentom Michalom Kováčom a jeho manželkou.
Kto? HZDS alebo vedenie STV?
„Samozrejme, že vedenie STV pod vplyvom HZDS. Mňa nemali veľmi radi. Mnohým ľuďom z HZDS som ležala v žalúdku a dodnes som na to pyšná.“
Keď ich teraz po rokoch stretneš ako komunikujete?
„Veľmi dobre. Stretávam pani Keltošovú v Lamači v obchode. V obchode ma raz stretol aj pán Mečiar a hrubým hlasom sa ma spýtal, Adriana, vy ste kde zmizli? Ja som mu slušne odpovedala, no v tej riti, kde ste ma poslali. V momente, keď ma vyhodili, som to vnímala ako tragédiu. Nemohla som tomu uveriť. Dva mesiace som sedela doma. Vtedy ešte neboli mobily. Bála som sa vzdialiť od pevnej linky, aby som nezmeškala, keď mi budú volať z STV a povedia, že bezo mňa to ďalej nepôjde. No to som sa však veľmi čudovala, keď som videla niektoré moje kolegyne ako elegantne to v tom štúdiu odmoderovali. Síce horšie a jednostranne, ale nič sa nestalo. Každý sme nahraditeľný.“
Ako si to prekonala?
„Začala som pracovať pre úžasného pána architekta Habodasza a mala som na starosti médiá na výstave výpočtovej techniky COFAX. Upísala som sa mu asi na päť rokov. Vtedy som vôbec netušila, že to, čo robím sa volá PR. (smiech) Poznala som novinárov a tak som organizovala tlačovky, v tom čase asi iba pre sedem denníkov, dva týždenníky a jednu televíziu a rádio. Takže som poznala všetkých.“
Akí boli v tom čase novinári?
„Veľkí profesionáli. Dnes už naozaj nájdete iba pozostatky tých novinárov. Veď dnešní mladí novinári neovládajú často ani základ. Neovládajú pravopis, nemajú základné známky slušnosti, nemajú spôsoby a najšťastnejší sú, keď za nich článok napíše niekto iný. No proste celé zle. Stále hovorím, že žurnalistika je len zrkadlo našej spoločnosti.“
S aktivistkou Monikou Kozelovou.
Preslávila si sa aj podplácaním novinárov. Tvoj zoznam novinárov, ktorí mali za pozitívne články o hnutí SDK každý mesiac dostať desať tisíc slovenských korún, sa zapísal do novodobej žurnalistickej histórie. Ako sa z odstupom času na to pozeráš?
„Bol politický boj, predvolebná kampaň. Využili sa všetky možnosti, aby sa zdiskreditoval najväčší konkurent HZDS. V roku 1998 síce HZDS vyhralo, ale už nedokázalo zostaviť vládu a urobil to Mikuláš Dzurinda. Áno, boli novinári, ktorých som oslovila na spoluprácu, aby sme sa spoločne zbavili toho, čo tu zaváňalo nedemokraciou a despotizmom. Vtedy dokonca šéf SIS Ivan Lexa rozdával príkazy tlačovej agentúre, aby zverejnila zoznam novinárov, ktorí akože dostávajú peniaze od SDK. Samozrejme, bol zoznam veľmi neprofesionálny a nešťastný, pretože tam boli aj mená mojich spolužiakov z vysokej školy, ktorí ani v médiách nepracovali. Tak sme sa na tom zabávali. Isté však je, že to mnou otriaslo. Vtedy som sa rozhodla, že sa už žurnalistike nikdy nebudem venovať, lebo či sa mi to páči alebo nie, nejaký šrám som na tej žurnalistike urobila. Nevedela by som sa obliecť do hrošej kože a tváriť sa , že sa nič nestalo. Sama pre seba som to však vyhodnotila, že nie som hodná toho, aby som pokračovala v práci v médiách a v podstate to tak aj ostalo.“
Nechávajú si novinári za články zaplatiť aj dnes?
„Toto celkom nemôžem povedať, lebo prezumpcia neviny platí a v žurnalistike ani nepôsobím. Kým o tom nie je dôkaz, neviem si to predstaviť. Na druhej strane, keď čítam noviny a o niektorých veciach viem svoje, tak buď sú autori článkov tak hlúpi, že je pre nich jednoduché posúvať informácie von tak ako ich dostali, alebo sú tak pohodlní, že sa im nechce zisťovať pravdu. Je to smutné.“
Čítaš noviny ?
„Dnes už vôbec, vôbec to už necítim ako potrebu, vôbec.“
S českým spevákom Davidom Kollerom.
Ako si sa cez politické debaty v televízii a PR dostala k hokeju? Ako žena si vychovala aj mladých reprezentantov, ktorí pôsobia v zahraničných ligách.
„V roku 1997 sa mi narodil syn. Stále som hovorila, ak to bude syn, bude hokejista. A chcela som preňho urobiť všetko. To sa však v slovenských podmienkach nedalo. Stále sa mi zdalo, že to robia všetci zle. Ako vedú deti, že išiel na tréning a ani tam nemali puk a hokej nehrali. Na to sa ma syn stále pýtal, na čo tam chodí a vstáva ráno o štvrtej, aby tam ťahal do nejakej smradľavej hokejovej šatne, keď sa na tréningu nedostane ani k puku a tak nepotrebuje ani hokejku. Hokeju sa nerozumiem dodnes, ale v roku 2005 som si povedala, že to budem robiť lepšie. Naštudovala som si všetky tréningové modely sveta, hlavne švédsky, fínsky a český. Naštudovala som si všetky knihy pána Luďka Bukača, ktorý odporúča deťom vo veku 8 až 10 rokov, aby v sezóne hrali aspoň 50 zápasov. Aby vedeli, prečo si majú odopierať kamarátov, spánok a normálne detstvo.“
To znamená, že na Slovensku tréneri deti nemotivujú?
„Tam bolo toľko nezmyslov pri výchove, že som sa jednoducho na to nemohla už pozerať a tak som radšej založila vlastnú Hokejovú školu Svišť a s rodičmi sme radšej roztláčali starý autobus, aby sme sa dostali na tréning či zápas. Celý slovenský systém bol na hlavu. V súkromných hokejových školách sa totiž deti hrali, ale v kluboch to o hokeji ani nebolo. Raz prišiel manažér mládeže Slovana Ľubo Lenár za rodičmi na zimák a prosil, aby sme darovali dve percentá na Slovan. Už vtedy som metodiku nejakého SZĽH veľmi kritizovala. Neviem ako to robili inde, ale na Slovane veľmi zle. Tak som mu povedala, že dobre, my by sme aj dali dve percentá z našich daní, ale čo pre nás ten Slovan môže urobiť. A vtedy mi povedal, že keď sa mi nepáči, nech idem aj so svojim deckom. Ja som sa ho pýtala, že keď sa nám všetkým nebude páčiť a odídeme? On že nevadí. No a my sme skoro všetci odišli. Takto vznikli Svište.“
Na domáci zápas ste ako Svište cestovali aj 150 kilometrov, to muselo byť veľmi náročné, nielen pre deti.
„No, neraz sme roztláčali starý autobus. Spali sme tam, kde to bolo najlacnejšie. Jedna detská sezóna stála aj milióny korún. Len na cestovnom to bolo do sedemstotisíc korún za sezónu. Ale evidentne podľa doterajších výsledkov našich chlapcov, to všetko stálo za to.“
So synom.
Dnes majú tvoji chlapci 17 až 20 rokov. Najmladšie Svište sú ročník 2001, čiže dnes je to reprezentácia U15. Aký máš pocit, keď pozeráš na tie súpisky reprezentácie s ich menami?
„Polovica z mojich Svišťou prešla cez reprezentáciu. Áno, som na to hrdá. Asi sme niečo robili dobre! Svište ako také sú už dnes minulosťou, ale skalné Svište sú dnes ťahúňmi vo svojich kluboch. Polovica tých chlapcov je dnes v zahraničí. Je to fantastický pocit, že tá cesta bola správna.“
Mám informáciu, že na porade SZĽH pri súpiskách mladých reprezentantov majú funkcionári hlavy v smútku, že Svište už vyrástli.
„Áno, počula som o tom aj ja, ale neviem či je to pravda. Na schôdzach vedenia vraj padajú otázky, či ročník 2001 je ten posledný svišťový a čo teraz bude ďalej. No čo bude ďalej, no založíme opäť Svište!“
Máš už dospelého syna hokejistu, hrá vo Švédsku, to by sa ti naozaj skutočne chcelo?
„Šport ako bývalá volejbalistka milujem. Hokej najviac. Keď vidím, kam ten šport smeruje. Keby som mala vzťah ku gymnastike, tak možno dnes pomáham Samovi Piaseckému. Vlastne mám rada gymnastiku, veď všetky moje Svište mali gymnastickú prípravu so Samovým trénerom Petrom Krištofom v telocvični. Vážim si, že aj Maroš Krajčí ocenil, že sme to robili dobre. Keď deti vyrástli, niektoré sa vrátili do Slovana. Pochopil, že naša cesta bola síce kľukatá, ale správna. Sám videl, ako sa deti hokejom po odchode zo Slovana začali zabávať a napredovali. Práve on mi ponúkol pozíciu manažérky prípravky pre deti.“
Syn s bývalým slovenským reprezentačným trénerom Vladimírom Vůjtkom.
Aká hokejová budúcnosť podľa teba čaká Slovensko?
„Hokej ide úplne bokom. Hovorí sa, že potom ako narazíme na dno, tak by sme sa mali odraziť a začať stúpať. Ale my sme už dno hlboko prerazili a ešte stále nestúpame. Naozaj, v tejto krajine hokej funguje len vďaka tomu, že rodičia suplujú štát. Od roku 1989 viním za to všetkých politikov, ktorí sa na šport totálne vykašľali. Jasne, nemôžeme do športu pchať peniaze, keď nám chýbajú v zdravotníctve. Ale tam sa zasa kradne. Keď máme na to, aby sa kradlo, tak by malo byť aj na to, aby sa niečo budovalo. Niekde sa stala chyba. Nič nebudujeme a ešte aj to, čo sme dostali kedysi, sme zničili. Nie je to vždy o peniazoch, lebo rodičia si naozaj vedia utiahnuť opasok. Mala som vo Svišťoch otecka, ktorý povedal, že keď nebude na hokej, tak nevadí, predá ľadvinu. Neviem, čo sa v tejto krajine musí stať, aby niekto buchol do stola a povedal poďme niečo vybudovať.“
Prečítajte si aj Zdeno Cíger: S deťmi je viac roboty, ale učia sa rýchlejšie ako dospelí
